

UTOPENÉ DETSTVO
Vždy keď zaboríš ruky do chladnej hrivy jeho nezbedných vlniek
Stane sa to opäť.
Tvoje detstvo sa vynorí z pod hladiny času a vody.
Tu poznáš všetky skratky i skrytosť zákutí.
Čo pre tvoje deti mesto či ulica
Pre teba vrch Holica.
Na jazyku chuť masla čo ho tvoja mama teraz múti.
Ružinok ten tvojho detstva spojenec
V ňom dušu i spomienky si ukryl.
Ružinok šarvanec ako ty
Neposlušne skáče zo skalky na skalku
A mať márne volá „ Nespadni do jarku, Palku“
Potichu oddýchne si spomalí svoju cestu
Stojíš v ňom po kolená
Pstrúžiky, sponky dúhy
Kreslia na hladine tiché kruhy
V nich zrkadli sa tvoja detská hlava do guľata vyholená.
Na kostolnej veži vidno kríž
Ty i on svoj beh spomalíš
Potôčik, druh tvoj, ide do služby na mlynský náhon
Krava čo si pásol už žerie susedov záhon.
Ešte chvíľku sám prehadzuje svoje mokré kadere
Posledný krát sa zatočí
Chlapec do života vykročí.
Potom už len veľká voda
Tu pod hladinou veľkej vody je všetko ukryté.
Schody čo viedli do kostola
Vedú teraz priamo do neba
Ver mi tu na zemi je krajšie
Tam nás ešte netreba.
Otcovi
Múry toho domu nestoja už
Záhrada, plot či obľúbený strom
Tiež padli no nie popolom.
Ostal, tak vtedy tak aj teraz,
posledný toho domu muž.
Nad chodníkmi z detstva len studená voda.
No nad jej hladinou ešte je rodná pôda
Spomienky čo neobrúsil čas i vek
Tuje doma on, zbytočný by bol každý priek.
Zachránil meno by nevymrelo po meči.
Teraz keď láme siedmy kríž svojho veku.
Každý uzná, že meno je meno
to ostatné sú len reči.
Jak rozpráva, tak aj žije
Zriedka je chvíľka poézie.
Pot a drina, to je najlepšia medecína.
Či bola doba taká či iná.
Nežije život v osamení
Po jeho boku, žena čo ho k lepšiemu ho mení
On máju rád
Veď žijú spolu štyridsaťšesť rokov
Bez veľkých zvád.
Splodiť syna a to dvakrát.
Zasadiť strom stokrát ak nie viac.
Dom je pekné jablko s sváru kôstkami.
On radšej stavia domčeky s úľami.
Ej veru včielky, včielky - roboty učiteľky.
Čo za nimi sa nachodí mámiť od nich,
tú prírodnú ambróziu ten tekutý kvet,
to videl od svojho otca - to bol môj ded.
Do tej tvare brázdy vyorané
Viem, že nie jedna je moja.
A vedľa nich, sú bratú, aj tie tvoje vyryté.,
Čo všetko je tu ukryté?
Oči čo vidia do budúcna, ďaleko za sto rokov.
Bože daj mu toľko pevných krokov by tam dokráčal.