Pongrác Pongrácz

Pankrác II. zo Svätého Mikuláša pochádzal zo starého liptovského šľachtického rodu, ktorého príslušníci vlastnili okrem Liptovského Mikuláša aj päť osád v jeho okolí.7

Pankrác si od začiatku vybral za svoj osud vojenskú kariéru. V službách cisára Žigmunda Luxemburského sa pravdepodobne zúčastnil na dobýjaní a preberaní hradov z rúk husitov v hornom Uhorsku, ktorí začali v roku 1434, po bitke pri Lipanoch, opúšťať a za výkupné odovzdávať hrady, ktoré pred tým počas svojich sirotčích výprav obsadili. Počas týchto vojenských operácií a presunov dochádzalo k škodám na majetkoch, ale aj stratám životov tu žijúcich zemanov. Za tieto škody preto v roku 1436 cisár Žigmund Pankráca omilostil.8

Okrem cisára Žigmunda pôsobil Pankrác aj v službe jeho druhej manželky kráľovnej Barbory Celjskej. Ako kastelánovi jej dvoch moravských hradov Brumov a Světlov mu 14. februára 1432 listinou potvrdila obrovský dlh za obranu týchto hradov proti husitom v sume 1972 zlatých. Ako odškodnenie mu dala do zálohu hrad Vršatec v hodnote 1272 zlatých a územie v tej dobe poškodeného hradu Budatín v hodnote 700 zlatých.9

V roku 1435 vydal Pankrác listinu ako kastelán hradu Blatnica v Turčianskej župe.10 Potom v roku 1437, práve keď bol cisár Žigmund Luxemburský uprostred jednaní na zemskom sneme v Prahe, vtrhlo do Sriemskej župy Uhorského kráľovstva vojsko Osmanských Turkov. Cisár, ktorý sa pre snem nemohol zúčastniť vojenského ťaženia proti Turkom, poveril jeho vedením príbuzného Pankráca II. zo Svätého Mikuláša, palatína Vavrinca z Hederváru.11 Uhorská šľachta však odmietla tiahnuť proti Turkom pod kýmkoľvek iným ako pod panovníkom. Cisárovi tak neostalo nič iné, ako si 20. februára 1437 z novo obnovenej dane najať českých žoldnierov z  bývalých príslušníkov táborského poľného vojska pod velením Jána Jiskru z Brandýsa12, v tej dobe už bojom skúseného vojvodcu, ktorý sa mal pripojiť k výprave zloženej z uhorských a poľských žoldnierov palatína Vavrinca z Hederváru, kde sa ako hajtman13 nachádzal aj Pankrác II. zo Svätého Mikuláša. Z tohto dôvodu vydal 26. marca 1437 listinu s príkazom pre Bratislavčanov, aby na 19. mája 1437 pripravili na Dunaji lode, ktorými sa bude plaviť hajtman Ján Jiskra z Brandýsa so svojim táborským vojskom do Belehradu.14 Po vylodení uhorské vojsko tiahlo severným Srbskom, kde pri hrade Smederevo narazilo na osmanské vojsko pod vedením Ali Beja, slávneho tureckého vojvodcu sultána Murada II.15 Táboriti proti tureckému vojsku použili osvedčenú taktiku a vytvorili dve rady vozovej hradby, ktorá zvierala turecké vojsko spredu a z bokov, zatiaľ čo jazda pod velením Pankráca II. zo Svätého Mikuláša sa ukryla a čakala na stret tureckých predných šíkov s vozovou hradbou. V tej chvíli sa podaril Pankrácovi nevídaný manéver, obišiel s jazdou nepriateľa a zaútočil naňho od chrbta. Osmanské vojsko sa tak dostalo do smrteľného zovretia a bolo na hlavu porazené. Ali Bejovi sa podarilo v poslednej chvíli ujsť. Mnoho Turkov v hrôze naskákalo do rieky Sáva, kde sa utopili. Už pred bitkou palatín Vavrinec z Hederváru prikázal nebrať zajatcov, čo znamenalo, že všetci preživší Turci mali byť povraždení. Tento príkaz však nebol dodržaný, nakoľko mnoho tureckých zajatcov si táboriti odviezli domov, ako dôkaz svojho víťazstva nad pohanmi. Jánovi Jiskrovi z Brandýsa za túto úspešnú vojenskú výpravu zostal cisár Žigmund dlžný 1800 českých grošov, za čo mu, okrem iného, dal ako odškodnenie do zálohu za 800 českých grošov moravské mesto Jevíčko.16 Po smrti cisára Žigmunda vstúpil Pankrác do služieb jeho následníka, kráľa Albrechta II. Habsburského, počas ktorého panovania sa spoločne s Jiskrom zúčastnili ďalších vojenských výprav. Po Albrechtovej smrti v roku 1438 stál Pankrác 7 Tieto im listinou v roku 1361 potvrdil uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký z Anjou. SASINEK,  12 Ján Jiskra z Brandýsa pochádzal zo starého moravského rytierskeho rodu. Ešte v mladosti odišiel z domova, aby sa živil vojenským remeslom. Istý čas bojoval aj ako žoldnier v službách benátskeho námorníctva proti osmanským Turkom. Neskôr sa ale vrátil do Českého kráľovstva, kde bojoval na strane cisára Žigmunda proti husitom. V listine z roku 1431 sa spomína ako manský pán osady Všechovice neďaleko Bystřice pod Hostýnem. Počas výpravy proti Turkom jeho oddielom velili hajtmani Peter Komorovský, Ján Talafúz z Ostrova a Ján Tettaur, ktorí s ním prišli z Čiech. SASINEK, Franko V. Slovanskí válečníci v Uhorsku XV. – XVII. storočia: VII. Ján Jiskra. In Letopis Matice Slovenskej, 1872, roč. 9, č. 1, s. 5. 13 Odvodené z nemeckého hauptmann – kapitán. Ide o najčastejšiu veliteľskú hodnosť v 15. storočí, často len označujúcu vodcu, či veliteľa. Vojsko často viedol hlavný hajtman, pod ktorého spadalo množstvo menších hajtmanov veliacich menším oddielom. Ako bude aj názorne vysvetlené ďalej, najvyšší hajtmani v kráľovstve dohliadali so svojimi vojskami na bezpečnosť jednotlivých častí kráľovstva a v prípade ohrozenia velili kráľovskému vojsku. Systém hajtmanstiev sa uplatňoval v Českom kráľovstve, v Uhorskom kráľovstve v období rokov 1445-1447, a pod vplyvom lúpežných nájazdov kondotiérov z Uhorska bol zavedený aj v Rakúsku. MGH XIII., s. 474. 14 PALACKÝ, František. Dejiny národu Českého w Čechách a w Moravě dle půwodních pramenûv III.: Od roku 1424 do 1439, čili od Žižkovi do Albrechtovi smrti. Praha : Knihkupectwí J. G. Kalve a pomocí Českého Museum., 1851, s. 376 - 377. 15 JEFFERSON, John. <e holy wars of king Wladislas and sultan Murad: <e Ottoman-Christian Con=ict from 1438-1444. Brill : Leiden – Boston, 2012, s. 109. 16 SASINEK, Franko V., ref. 12, s. 5-6. 165 spočiatku na strane kráľovnej Alžbety. V jej službe poškodil v roku 1439 nepriateľské majetky na západnom Slovensku a to najmä majetky úhlavného nepriateľa Alžbetinej matky cisárovnej Barbory Celjskej, kancelára Svätej Ríše Rímskej – Gašpara Šlika.17 Spolu s bratom Jánom s vojskom 700 jazdcov a pešiakov prepadli 13 dedín patriacich k Holíču a ukradol odtiaľ dobytok. Jednu z nich, Unín s osemdesiatimi domami, dokonca vypálil. Korisť z tejto výpravy potom predával pod svojim hradom Branč.18 V roku 1440 sa zmocnil jeho hradu Pajštún19 a v roku 1441 aj Šlikovho hlavného hradného panstva na území Slovenska – Holíča.20 V priebehu roka 1440 sa ale Pankrác pridal na stranu väčšinou uhorskej šľachty podporovaného kráľa Vladislava I. Jagelovského21, vďaka ktorému získava hrad Blatnica a svoj sídelný hrad Branč22, čím sa dostáva na opačnú stranu, ako jeho spolubojovník Ján Jiskra z Brandýsa, ktorý aj naďalej bránil stranu kráľovnej – vdovy Alžbety a jej matky Barbory Celjskej. Z oboch strán sa rozhorel kon<ikt. Počas nočného prepadu Jiskrovho tábora pri Hronskom Beňadiku v auguste roku 1440 bol Jiskra Pankrácom a svojím ďalším bývalým druhom v zbrani Michalom Orságom zajatý23 a na slobodu sa mu podarilo dostať až z rozhodnutia kráľa Vladislava I.24 Vďaka svojej úspešnej vojenskej kariére narastal aj Pankrácov majetok a moc. Za 6000 <orénov z dlhu 12000 <orénov, ktoré vynaložil Pankrác na znovu dobytie mesta Skalica z rúk kondotiérov25, mu kráľ Vladislav I. Jagelovský v roku 1443 listinou dal do zálohu hrady Starhrad a Strečno v Trenčianskej župe, ktoré mal do tej doby v držbe Vladislavov verný kapitán hradov Šariš a Topoľčany, bývalý slávny husitský vojvodca Ján Čapek ze Sán.26 V listine je Pankrác už označený ako Vladislavov kapitán mesta Skalica. A bude to práve Skalica, ktorá sa stane základom jeho domínia na západnom Slovensku.27 Od tejto chvíle sa Pankrác stal skutočným uhorským magnátom a podľa toho sa aj choval. Spoločne so svojim bratom Jánom vybudoval zo žoldnierov, prevažne z radov bývalých husitských a katolíckych bojovníkov z Moravy, Čiech a Slovenska28, s ktorých veliteľmi sa poznal z vojenských výprav z minulosti, vlastnú silnú armádu, s ktorou bol rozhodnutý presadzovať svoje záujmy a územné nároky podľa svojich predstáv v oblasti svojich hradov na Považí. Za svoje chovanie na úrovni lúpežného rytiera ho spoločne s Jánom Jiskrom počas aprílového snemu v Budíne v roku 1444, ktorého sa Pankrác, ako jeden z uhorských magnátov tiež zúčastnil, zástupcovia uhorskej šľachty zajali a uväznenili, hoci od kráľa Vladislava I. mal list zaručujúci mu bezpečnosť a právo slobodného odchodu.29 Neskôr však bol, zrejme na priamy príkaz kráľa Vla17 DVOŘÁKOVÁ, Daniela. Čierna kráľovná Barbora Celjská (1392 – 1451): Životný príbeh uhorskej, rímsko-nemeckej a českej kráľovnej. Vydavateľstvo Rak : Budmerice – Bratislava, 2013, s. 210. 18 DŘÍMAL, Jaroslav. Politika moravských královských měst za feudálních rozbrojů ve čtyřicátých letech 15. století. In: Sborník Matice Moravské, 1965, roč. 84, s. 29-32. 19 K hradu Pajštún patrilo aj mestečko Stupava, ktoré Pankrác odstúpil ešte v máji toho istého roku za 300 zlatých grófom zo Svätého Jura a Pezinka. ULIČNÝ, Ferdinand. Šľachtic Pongrác zo Svätého Mikuláša – Najvýznamnejší slovenský vojak a politik v 15. storočí. In Vojenská história, 2017, roč. 21, č. 2, s. 79. 20 DVOŘÁKOVÁ, Daniela, ref. 17, s. 230. 21 Na okolnosti prechodu Pankráca zo St. Mikuláša poukazuje ULIČNÝ, Ferdinand, ref. 19, s. 69. AMB 1653. 22 Z roku 1441 pochádza listina kráľa Vladislava I. Jagelovského, ktorá hovorí o ^nančných odmenách pre Pankráca z Branča a hajtmana Skalice Ladislava z Necpál. Keďže je v listine Pankrác spomenutý ako „Pangracius de Berench alias de Lypto castellum suum Blatnicza vocatum“, dá sa konštatovať, že hrad Blatnica mu už patril a neslúžil na ňom len v hodnosti kráľovského kastelána, ako tomu bolo v časoch cisára Žigmunda Luxemburského. SASINEK, Franko V. Pongrácovské listiny. In Letopis Matice Slovenskej, 1874, roč. 11, č. 2, s. 73. V roku 1457 previedol Pankrác hrad Blatnica na svojho brata Štefana, ktorý postavil pred rokom 1454 aj hrádok Sučany, ktorý mu z rozhodnutia kráľa Ladislava V. patril aj po roku 1454. ULIČNÝ, Ferdinand, ref. 19, s. 78. 23 ULIČNÝ, Ferdinand, ref. 19, s. 69. 24 SASINEK, Franko V. Slovanskí válečníci v Uhorsku XV. – XVII. storočia: VI. Pankrác z Lipt. Sv. Mikuláša. In Letopis Matice Slovenskej, 1872, roč. 9, č. 2, s. 5. 25 Skalicu dobylo z rúk jej obrancov hajtmana Skalice Jána z Necpál a Pankráca zo Svätého Mikuláša v máji 1439 vojsko o sile 400 jazdcov pod velením ruského kniežaťa Fridricha z Ostrógu, Jana “Messenpeka“ z Rožnova, Viléma Puklice z Pozořic a Blažka z Borotína. JUROK, Jiří. Čeští husitští a katoličtí kondotiéři z Moravy na Slovensku v 15. století (období husitství). In Vojenská história, 2005, roč. 9, č. 3, s. 23. Kondotiér z talianskeho „condotta“ veliť, boli velitelia zväčša zahraničných žoldnierskych oddielov, ktorí sa nechávali od 14. storočia najímať do služieb stredovekých miest na Apeninskom polostrove. Obyvatelia týchto miest boli predovšetkým úspešní obchodníci, tak si na svoju obranu radšej najímali oddiely žoldnierov pod velením kondotiérov. Známi boli najmä svojou bezohľadnosťou a nespoľahlivosťou, nakoľko počas kon<iktov menili aj niekoľko krát strany, podľa toho, kto zaplatil a často sa dopúšťali plienenia a lúpeží aj na majetkoch pánov, u ktorých boli v službe. CONTAMINE, Philipe. Válka ve středověku. Argo : Praha, 2004, s. 187. 26 SASINEK, Franko V. Pongrácovské listiny. In Letopis Matice Slovenskej, 1874, roč. 11, č. 2, s. 74. 27 Nie je vylúčené, že Skalicu získal neskôr Pankrác do zálohu za zvyšok dlhu, teda 6000 <orénov, tak ako to uvádza vo svojej práci F. Sasinek. Avšak určite nie z rúk Jana Čapka ze Sán. Navyše bývalý hajtman Skalice Ladislav z Necpál bol Pankrácovi zaviazaný za pomoc pri zisku hradu a panstva Hričov pre jeho rod. SASINEK, Franko V., ref. 24, s. 5. O tom, že Pankrác pokladal Skalicu za centrum svojho domínia svedčí jeho listina z roku 1445, v ktorej sa obracia na bratislavských konšelov, aby nevyberali od Skaličanov „moji měštěné z Skalice“ mýto a tridsiatok. AČ IV., s. 332; AMB 1655. 28 V Rakúskej Kronike cisár Fridrich III. vymenúva národy, z ktorých verboval Pankrác svoje žoldnierske vojsko. Išlo o Čechov, Poliakov, Uhrov a Nemcov (Bohemis, Polonis, Ungaris, &eutonicis). MGH XIII., s. 391. 29 SASINEK, Franko V., ref. 24, s. 6. Počas jeho zatýkania malo dôjsť k potýčke, v ktorej mal byť usmrtený aj Pankrácov verný familiár Peter z Nebojsa.  166 dislava I. a údajnej vlastnej ľsti 30, prepustený. Po svojom uväznení domácou šľachtou sa začali orientovať mocenské záujmy Pankráca iným smerom. V tom istom roku spojil Pankrác svoje sily s ďalším nezdolným uhorským vojvodcom a straníkom Vladislava I. Jagelonského Jánom Hunyadim. O tom, že Pankrác zastával v tej dobe veľmi významné postavenie v Uhorskom kráľovstve, svedčí aj to, že jeho a Michala Országa informoval Ján Hunyadi o katastro4ckej porážke uhorského vojska Turkami v bitke u Varny a smrti kráľa Vladislava I. listinou vydanou bezprostredne po bitke.31 V roku 1445 boli na budínskom sneme Pankrác a Michal Ország menovaní kapitánmi (hajtmanmi) celého Považia.32 Nárast Pankrácovej moci v Nitrianskej a Trenčianskej župe, ako aj krátky zmier s Jánom Jiskrom a jeho spojenectvo s Jánom Hunyadim ho posilnilo natoľko, že zo svojich majetkov na západnom Slovensku začal napádať majetky domácich nepriateľov, opäť najmä majetky kancelára svätej ríše rímskej Kašpara Šlika a to najmä jeho hradné panstvo Holíč.33 Kvôli ničeniu Holíča podnikol dokonca trestnú výpravu proti Pankrácovi zo svojho trebišovského hradného panstva aj uhorský taverník Ján Perényi, avšak tá sa skončila bez väčšieho úspechu.34 Okrem domácich nepriateľov35 aj naďalej podnikal so svojou žoldnierskou armádou lúpežné výpravy na Moravu, do Poľska36 a do Rakúska. Na Morave sa zmocnil hradov Sehradice a  Světlov, na ktorom kedysi pôsobil ako kastelán v službách Barbory Celjskej. V roku 1445 však moravským stavom došla s Pankrácom trpezlivosť a podnikli proti nemu trestnú výpravu. Ich vojsko obľahlo centrum Pankrácovho domínia Skalicu, ktorú nakoniec dobylo a zanechalo tu svoju posádku. Pankrácovi sa však podarilo ujsť.37 V roku 1446 sa rozhorel aj nový kon=ikt medzi Pankrácom a Jánom Jiskrom z Brandýsa, ktorého Pankrác prepadol na jeho hrade Topoľčany. Jiskrovi sa podarilo z hradu ujsť, ale Pankrác hrad vypálil a ukoristil 600 koní. Jiskra potom so silným vojskom (údajne o sile 8000 mužov), obľahol Pankrácov hrad Hlohovec. Pankrác, ktorý nemal v tomto kon=ikte nádej na úspech, sa nakoniec rozhodol hľadať pomoc proti Jánovi Jiskrovi na uhorskom sneme v Stoličnom Belehrade. Hoci snem Jiskrovi pohrozil, nemohol nič iné urobiť, jeho vojenská moc bola obrovská. Pankrác dokonca neváhal poslať mierové posolstvo k cisárovi Fridrichovi III. Habsburskému do Viedne, ktoré cisárovi prisľúbilo, že Pankrác už nebude podnikať lúpežné výpravy do Rakúskeho pohraničia, len aby získal cisára na svoju stranu proti Jiskrovi. Kon=ikt s Jiskrom nakoniec pomohol urovnať Pankrácov silný spojenec Ján Hunyadi a tak Jiskra vrátil Pankrácovi všetky hrady, ktoré mu obsadil a nasledujúci uhorský snem na Rákošskom poli pri Pešti listinou z 15. júna 1446 potvrdil Pankrácovi vlastníctvo hradov Starhrad a Strečno.38 Hoci Pankrác prišiel vďaka rozhodnutiu snemu v roku 1447 o funkciu kapitána (hajtmana), pretože snem funkciu siedmich uhorských kapitánov (hajtmanov) pre ich vzájomnú nevraživosť zrušil a do plnoletosti Ladislava Pohrobka menoval jediným gubernátorom a správcom krajiny Jána Hunyadiho, nasledujúci kon=ikt Uhorského kráľovstva s cisárom Fridrichom III., ktorý odmietal vydať uhorskú kráľovskú korunu a samotného kráľa Ladislava Pohrobka, ktorý na dvore svojho strýka vyrastal z rozhodnutia nebohej kráľovnej Alžbety, však nahral do Pankrácových plánov nevídaným spôsobom. Na jeseň roku 1446, po návrate neúspešného uhorského posolstva žiadajúceho o vydanie kráľa a koruny z Viedne, nakoniec vytiahol proti Fridrichovi III. Ján Hunyadi s vojskom. Tejto výpravy sa zúčastnil aj Pankrác. Práve vtedy Pankrác prešiel od občasného drancovania rakúskeho pohraničia k jeho priamej okupácii a obsadil vďaka svojej žoldnierskej armáde obrovské územie od rakúskeho pohraničia až po Viedeň. A hoci vojnová výprava, ktorá 7. novembra 1446 z uhorského Sárvaru prešla do rakúskeho Štajerska, kde cestou spôsobila plienením veľké škody a 27. novembra dosiahla hradieb Viedenského Nového Mesta, sa príchodom pápežského legáta kardinála Juana de Carvajala do Viedne a jeho výzvou k mieV roku 1454 je potom Pankrácovým familiárom aj Petrov syn Mikuláš, ktorý drží v tomto roku premonštrátske prepošstvo v Kláštore pod Znievom v Turci. ULIČNÝ, Ferdinand, ref. 21, s. 73. 30 Za svoje prepustenie mal za seba ponúknuť ako rukojemníka svojho syna, avšak namiesto jeho syna bol dovedený jeho dvojník, a tak sa mal Pankrác dostať na slobodu. HYROŠ, Štefan – Nikolaj. Zámok Lykava a jeho páni, poťahom na državie, Lyptov a okolie. Tlačou kníhtlač.-účastin. spolku – Nákladom spisovateľovým : Turč. Sv. Martin, 1876, s. 84. 31 SASINEK, Franko V., ref. 24, s. 6. 32 Ako hajtman Považia bráni v máji roku 1445 Žilinu proti výprave Jana Čapka ze Sán a Jana “Messenpeka“ z Rožnova, s ktorými sa však zakrátko spojí. JUROK, Jiří. Čeští husitští a katoličtí kondotiéři z Moravy na Slovensku v 15. století (období husitství). In Vojenská história, 2005, roč. 9, č. 3, s. 19. 33 Zaujímavé je, že v tomto období bol pravdepodobne Holíč späť v rukách kancelára Šlika, ktorý sa v liste 13. 4. 1445 z Linca sťažuje Oldřichovi z Rožmberka: „A také mi kněžna má psala, že se mému Holíči zle vede, ano Pankrac hubí a nutí, žádaje (sic), abych doluow chwátal, chcili swé zbožie zachowati.“ AČ II, sv. 6, s. 407 – 408. Každopádne Holíč v rukách Kašpara Šlika opätovne nevydržal dlho, nakoľko cisár Fridrich III. spomína vo svojej listine z roku 1450, že Pankrác zo Svätého Mikuláša získal Holíč (dominium Novi Castri) krádežou od Kašpara Šlika. MGH XIII., s. 387. 34 HKM II., s. 110. 35 V decembri 1445 Pankrác s Janem Čapkem ze Sán a Petrem Romanem z Vítovic podnikol výpravu proti grófovi Jurajovi zo Svätého Jura a Pezinka. JUROK, Jiří, ref. 32, s. 22. 36 HKM II., s 112. 37 SASINEK, Franko V. Slovanskí válečníci v Uhorsku XV. – XVII. storočia: VI. Pankrác z Lipt. Sv. Mikuláša. In Letopis Matice Slovenskej, 1872, roč. 9, č. 2, s. 6. 38 HYROŠ, Štefan – Nikolaj, ref. 30, s. 87 167 rovým jednaniam skončila.39 Pankrác, ktorému sa medzitým podarilo znovu dobyť Skalicu, obsadené rakúske územie, odkiaľ napadal a lúpil v najúrodnejšej oblasti Rakúska, rozhodne vydať nemienil. Toto územie totiž pokladal za súčasť svojho domínia a ihneď tu začal budovať pevnosti, kde sídlili jeho posádky. Jednu postavil v močarinách Neyren na mieste zaniknutého hradu Grafenweiden40, z ktorej prepadával a nezákonne vymáhal dane od obyvateľov Moravského poľa. Tým čo nezaplatili, zapálil strechu alebo zničil úrodu. Mnoho rodín sa preto radšej rozhodlo zachrániť útekom. Okrem toho sa zmocnil v roku 1446 mesta Grub an der March a jeho zničeného hradu (Trassiedel, Drösiedl), ktorý neskôr Pankrác zveril do rúk svojho brata Jána zo Svätého Mikuláša, ktorý hrad v roku 1448 opäť postavil.412GWLDĐSRGQLNDOLWDNWLHåO~SHåQp SUHSDG\DW\UDQL]RYDOLRNROLH Ďalšie pevnosti postavil na Dunaji oproti obci Fischamend a jednu pod Bratislavou, pri hrade Devín v mieste zvanom Winkel, kde rieka Morava ústi do Dunaja. Najväčšiu pevnosť však postavil na rieke aya (Dyje). Dve pevnosti postavil aj na rieke Morave. Jedna z nich však môže byť totožná s pevnosťou na mieste zvanom Winkel a druhá práve Posádka pri Gajaroch. Pokiaľ pevnosť na mieste zvanom Winkel nie je totožná s jednou z pevností na rieke Morava, tak potom dve pevnosti strážili tok Dunaja, dve Moravy a jedna tok rieky >aya tak, že neprekĺzla jediná loď bez zaplatemia nezákonného mýta, alebo okradnutia42; šlo teda vlastne o riečne pirátstvo. V Rakúsku sa taktiež spojil s odbojnými šľachticmi a lúpežnými rytiermi, bratmi Indesbergerovcami, Iacobusom Kyenbergerom, Tobiasom Rohrerom a Leonardom Arenbergerom, vďaka čomu získal niektoré dolnorakúske hrady (napr. hrady Kaja, Dürnberg, Gänserndorf). Aj z týchto hradov potom ničil a plienil oblasť Marchfeldu. Podobne ako v prípade moravských stavov bola aj proti týmto Pankrácovým spojencom podniknutá trestná výprava, v ktorej čele stáli knieža a rakúsky hajtman Ulrich von Eyczing, hajtman Wilhelm Ebser, cisársky vyberač daní z pozemkov (magister hubarum) Sigmund von Ebersdorf, Johanes von Buchheim a Krištof II. z Liechtensteinu a Mikulova. Hoci väčšina týchto hradov bola dobytá, či dokonca zrovnaná so zemou, tieto výpravy nijako významne moc samotného Pankráca neoslabili43 a v roku 1448 sa dokonca rozhodol vyhlásiť Fridrichovi III. vojnu, pričom šlo najskôr o odvetu za spomenutú výpravu proti jeho rakúskym spojencom.44 So svojou armádou, ktorú opäť posilnil najatím ďalších žoldnierov z Čiech, ako aj jednotkami svojich českých, moravských a rakúskych spojencov, sa Pankrác dostal až k Viedni, kde však s cisárom uzavrel mier. No ten netrval dlho, nakoľko Pankrác 16. mája 1448 Fridrichovi III. vyhlásil vojnu opäť a znovu začal drancovať rakúske, ale aj moravské územia.45 Toto Pankrácove plienenie vyvolalo druhú trestnú výpravu moravských stavov v roku 1449. Ich vojsko na konci marca opäť obľahlo Skalicu. Počas mierových rokovaní so zástupcom moravských stavov Jánom “Messenpeka“ z Rožnova, ktorý bol v minulosti Pankrácovým spojencom46, sa Pankrác nakoniec deZnitívne vzdal svojich hlavných oporných bodov na Morave, a to hradov Sehradice (Engelsberg) a hradu Světlov (Starý Světlov), na ktorom kedysi pôsobil ako kastelán v službách cisárovnej Barbory, a ktoré neskôr na základe dohody predal za 4200 zlatých.47 39 HYROŠ, Štefan – Nikolaj, ref. 30. Príchod uhorského vojska spomína vo svojom liste z 26. 11. 1446 z Viedne aj kancelár Šlik. AČ IV., s. 416. Pankrác sa potom zdržal v Rakúsku až do februára v roku 1447, svedčí o tom majetková zmluva s Ulrichom Celjským, vďaka ktorej získal Pankrác hradné panstvo Ilava s dedinami Ilava a Beluša, ďalej hrady a tvrdze Trenčín, Považská Bystrica, Košeca a Súča. ULIČNÝ, Ferdinand. Šľachtic Pongrác zo Svätého Mikuláša – Najvýznamnejší slovenský vojak a politik v 15. storočí. In Vojenská história, 2017, roč. 21, č. 2, s. 70, s. 77. 40 Dnes sa s najväčšou pravdepodobnosťou táto lokalita nachádza pod zámkom Niederweiden. 41 Mesto Grub (Grueb) a hrad v roku 1440 dobyl počas vojny s Fridrichom III. Ján z Lichtenburga a Cornštejna. Rakúske vojsko pod vedením arcikniežaťa Albrechta VI. Grub opäť dobylo, ale rakúska delostrelecká paľba hrad počas dobýjania zrovnala so zemou. 42 MGH XIII., s. 387-388; MGH XIII., s. 391; MGH XVIII., s. 61; HKM II., s. 111. 43 HKM II., s. 109. , MGH XIII., s. 389-391. 44 Vojnu vyhlásil nemecky písaným listom Fridrichovi III. v Senici a podpísaní pod ním boli aj mnohí českí a moravskí kondotiéri. ULIČNÝ, Ferdinand. Šľachtic Pongrác zo Svätého Mikuláša – Najvýznamnejší slovenský vojak a politik v 15. storočí. In Vojenská história, 2017, roč. 21, č. 2, s. 74. 45 HYROŠ, Štefan – Nikolaj. Zámok Lykava a jeho páni, poťahom na državie, Lyptov a okolie. Tlačou kníhtlač.-účastin. spolku – Nákladom spisovateľovým : Turč. Sv. Martin, 1876, s. 88. 46 Ešte v máji roku 1449 sa Jan “Messenpeka“ z Rožnova spolu s Pankrácom, Petrem Romanem z Vítovic, Janem Čapkem za Sán a Valentinem z Majetína zúčastnil vojenskej výpravy proti grófom Emerichovi a Jurajovi zo St. Jura a Pezinka, pričom k hlavnému vojenskému stretu došlo pri Topoľčanoch. JUROK, Jiří. Čeští husitští a katoličtí kondotiéři z Moravy na Slovensku v 15. století (období husitství). In Vojenská história, 2005, roč. 9, č. 3, s. 22. Je pravdepodobné, že s Jan “Messenpeka“ z Rožnova sa s Pankrácom poznal už od detstva. Jeho otec bol v roku 1411 kastelánom hradu Orava a do Uhorského kráľovstva najskôr prišiel z Českého kráľovstva v službe novozvoleného uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského. Sám Jan, ktorý v Hornom Uhorsku strávil celé svoje detstvo, bol neskôr tiež v službe cisára Žigmunda Luxemburského. V roku 1429 je doložený ako kastelán hradu Likava, ktorý patril v tej dobe cisárovnej Barbore Celjskej. V roku 1430 sa pridal na stranu husitskej spanilej jazdy Prokopa Holého. Je vysoko pravdepodobné, že bol veliteľom husitských oddielov, ktoré niekedy v októbri 1431 v noci prepadli a dobyli hrad Likava, kde husiti zanechali silnú posádku. HYROŠ, Štefan – Nikolaj, ref. 45, s. 68. 47 Pankrácom dobyté územie siahalo na Morave až k mestu Kroměříž. Toto územie, podobne ako územie v Rakúsku, pokladal za svoje domínium. A tak aj tu vyberal nezákonné dane, a to až štyri krát do roka. HYROŠ, Štefan – Nikolaj, ref. 45, s. 88. Hýrošom spomínané spoločné ťaženie Moravanov a Rakúšanov proti Pankrácovi však nie je reálne. Ťaženie moravských stavov proti zemským škodcom pod vedením Jana Tovačovského z Cimburka, ktorý tak po prvý krát v roku 1449 otvorene vystupuje ako stúpenec Jiřího z Poděbrad, začalo vo februári 1449. Tí, proti ktorým bolo zamerané, boli všetko Pankrácovi spojenci na Morave ako napr. rytieri Jan ml. a Mikuláš z Moravan, či Čeněk Papák z Mošnova a jeho synovia. Práve  168 Cisár Fridrich III. sa najskôr od začiatku roka 1448 taktiež pokúšal o mierové jednania s Pankrácom, ale ten nemal o mier záujem. A tak začal aj on pripravovať proti Pankrácovi trestnú výpravu pod vedením príbuzného Ladislava Pohrobka, grófa Ulricha Celjského, ktorú vyhlásil na zemskom sneme v Krems an der Donau 10. júna 1448. Podľa rozhodnutia sa jej mala zúčastniť Fridrichovi verná rakúska šľachta s každým desiatym vojenským manom.48 V júli 1448 potom dostal Pankrác ultimátum, buď začne rokovať o podmienkach mieru do sviatku svätého Bartolomeja (t. j. 24. 8.), alebo cisár podnikne proti nemu a ďalšiemu zemskému škodcovi Pankrácovmu spolubojovníkovi Michalovi Orságovi z Guthu trestnú výpravu.49 Mierové rokovania sa nakoniec uskutočnili v Bratislave. Za cisára sa ich zúčastnili gróf Ulrich Celjský a gróf Johannsen von Schaunberg. Sprostredkovateľom znesvárených strán bol pápežský legát kardinál Sanctiangeli. V zmluve, ktorú svojimi pečaťami potvrdili všetky zúčastnené strany 5. augusta 1448, sa Pankrác a Michal zaviazali, že nebudú atakovať Rakúsko s výnimkou, že by sa museli zúčastniť výpravy proti Fridrichovi III. na výzvu gubernátora Jána Hunyadiho. V takom prípade nesmelo byť ich konanie brané ako porušenie tejto zmluvy. Ďalej, že si obidve strany navzájom prepustia všetkých väzňov bez nároku na výkupné. Potom, že do 14 dní Pankrác zrovná so zemou svoje dve pevnosti na rieke Morava, z ktorých jedna bola pravdepodobne pevnosť Posádka, za čo ako odškodné dostane od Fridricha III. 4000 zlatých, ktoré mu po splnení tejto podmienky a vzájomnom preposlaní potvrdzovacích listín vyplatí Ulrich Celjský.50 Posledná podmienka bola, že si Pankrác a Fridrich vydajú navzájom niektoré staršie listiny, ktoré mali pre oboch pomerne silný právny význam. Ulrich Celjský potom spolu s Johannsenom von Schaunberg, vydali svedectvo, že Pankrác skutočne väčšinu listín až na dve odovzdal. U prvej spomínajú nejaký starší rozsudok, ktorý však bližšie nešpeci?kujú, a druhú listinu, ktorá hovorila o spoločnom ťažení Pankráca s Jánom Hunyadim proti Rakúsku. Avšak, ako konštatuje Ulrich Celjský, tieto listiny Pankrác nemohol vydať, nakoľko ich pri sebe ani nemal.51 To nakoniec dokazuje aj listina, ktorou potvrdzuje a prijíma Pankrác spoločne s Michalom Orságom závery mierových rokovaní z Bratislavy v pondelok po sviatku svätého Bartolomeja 26. augusta 1448 v Kittsee, v ktorej sa Pankrác zaväzuje tieto dve listiny dodatočne vydať.52 Pankrác však zmluvu z Bratislavy nebral vôbec vážne. Asi rok ešte pokračovali jeho lúpeže a plienenie v Rakúsku. Od obyvateľov Zvettlu a Krems an der Donau začal napríklad vyberať nezákonnú pravidelnú daň vo forme zlata (aurum), zbraní – kuší (balistas), sudlíc (cuspides), šípov (tela), diel – najskôr mažiarov a pušného prachu (bambardas cum pulveribus), ďalej v  látkach – plátne a damasku (pannos Damascenos et lineos), v oblečení – košele (kamisias), v krátkych nohaviciach chrániacich stehná (femoralia), ďalej v kuchynskom riade (coquine utensilia) a nakoniec v múke a víne (farina et vina). 53 Pokiaľ daň nezaplatili, Pankrácovi žoldnieri im vypálili domovy. Tí najchudobnejší, ktorí nemali na zaplatenie dane, museli daň odvádzať vo forme prác, a to najmä na pevnosti Neyren. Okrem toho sa neúspešne pokúsil vydieraním dostať k hradu Anger. Na pokoji neponechal ani cirkev, a tak vydieral aj nemeckých bratov z kláštora Svätého Kríža a ich vazalov.54 Najväčšie znepokojenie však prežívali obyvatelia Viedne. Kupci sa báli vydať po cestách do mesta a obyvatelia nemohli bezpečne chodiť do vinohradov na jej predmestí. Z tejto príčiny, keďže neprebiehali sezónne práce, vinohrady pustli.55 To už došla trpezlivosť aj Fridrichovi III. a trestná výprava, ktorej sa malo zúčastniť okrem vojenského kontingentu mesta Viedeň a rakúskej šľachty aj 700 jazdcov najatých cisárom Fridrichom III. a 70 žoldnierov vyslaných Ladislavom Pohrobkom56. Do jej čela ktorej bol menovaný gróf Ulrich Celjský, sa v októbri roku 1449 stala realitou. Trestná výprava najprv dobyla pevnosti na rieke Qaya a na Dunaji, ktoré zrovnala so zemou. Potom v noci za najväčšieho ticha sa priblížila k pevnosti v Neyren, na ktorú za svitania zaútočila. Tak sa jej podarilo prepadnúť obrancov, ktorí sa práve pokúšali pevnosť opustiť, a všetkých zajať. Časť z nich povešali na stromoch pri pevnosti a 69 sa ich dostalo do zajatia viedenských oddielov, ktoré ich odviedli do Viedne, kde ich 23. júna 1450 na novopostavených šibeniciach Čeněk Papák z Mošnova kedysi získal ako služobník Albrechta Habsburského za zásluhy hrad Světlov, ktorý neskôr postúpil Pankrácovi, ktorý ho zveril do rúk svojho brata Jána. V apríli príde nakoniec rad aj na samotného Pankráca, ktorý bol na zozname moravských zemských škodcov číslom jeden. Po dobytí mnohých moravských majetkov Pankráca a jeho spojencov, obľahne vojsko, v ktorom sú aj mestské kontingenty Brna, Olomouca, Uherského Brodu a Znojma, centrum Pankrácovho domínia Skalicu. Tu je jedným z veliteľov v moravskom vojsku aj spomenutý Jan “Messenpeka“ z Rožnova, ktorý počas obliehania nakoniec dohodne predaj oboch hradov od Pankráca za 4200 zlatých. K odpredaju napokon skutočne 9. mája 1449 dôjde. JUROK, Jiří, ref. 46, s. 8. 48 HKM II, s. 110. 49 Kašpar Šlik vo svojom liste z 28. 7. 1448 z Viedenského Nového Mesta píše: „Pak na Pankrace JM (její milost) strojí pole mocné, na S. Bartoloměje, nebudeli smluwa; Cilsky bude hauptmanem.“ AČ II., s 424. 50 Išlo skutočne o nemalú sumu, takže obe pevnosti museli mať pre Pankrácove riečne pirátstvo a plienenie v oblasti Marchfeldu strategický význam, čo si uvedomoval aj Fridrich III. 51 HKM II., s. 111. 52 HKM X., s. 237-238. 53 MGH XIII., s. 391. 54 MGH XIII., s. 389. 55 MGH XIII., s. 391. 56 Teleki uvádza 600 jazdcov. HKM II., s. 131. 70 žoldnierov Ladislava Pohrobka bolo pravdepodobne len symbolickým zastúpením chlapca, budúceho panovníka Uhorského kráľovstva, ktorý bol aj naďalej spolu s korunou uhorských panovníkov v rukách cisára Fridricha III.  169 obesili.57 Nakoniec obľahlo cisárske vojsko centrum Pankrácovho domínia Skalicu, ktorú začalo ostreľovať delami. Nič dlžní však neostali ani jej obrancovia, ktorí na rakúskej strane spôsobili veľké straty. O život tu napríklad prišiel jeden z najvýznamnejších a najvernejších Fridrichových rytierov Wilhelmus Ebser (Ebsär), ktorého zasiahol otrávený šíp (sagittam toxicatam). 58 Okrem toho počas obliehania došiel Ulrichovi Celjskému pušný prach a sila jeho vojska sa ukázala ako nepostačujúca, nakoľko ani obliehanie Skalice neznemožnilo, aby Pankrácovi žoldnieri aj naďalej podnikali lúpežné výpravy do oblasti Marchfeldu.59 V tejto situácii sa Ulrich rozhodol s Pankrácom vyjednávať. Nakoniec však dorazili nové rakúske posily so zásobami prachu a Ulrich útok obnovil. Počas nového útoku sa podarilo delostrelcom poškodiť opevnenie Skalice natoľko, že jej dobytie sa stalo už len otázkou času a Pankrácovi neostalo nič iné, než poprosiť o ochranu správcu krajiny Jána Hunyadiho, ktorému v listine prisľúbil vernosť výmenou za ochranu Skalice a jeho ďalších majetkov. Hunyadi okamžite napísal Ulrichovi Celjskému, aby zanechal obliehania Skalice a osobne sa zaručil, že k ďalším útokom proti Rakúsku už nedôjde. Ján Hunyadi nakoniec odňal Pankrácovi centrum jeho domínia Skalicu a aj jeho sídelný hrad Branč, čím vlastne získal hlavné oporné pevnosti Pankráca, z ktorých podnikal výpady do Rakúska.60 V Skalici potom aj sám Pankrác vydal niekedy okolo Veľkej noci listinu opatrenú pečaťami všetkých svojich verných, ako aj svojou vlastnou, v ktorej na svoju česť prisahal, že už nikdy nenapadne Rakúsko a nebude tu lúpiť a ani vyhľadávať pomstu a dodrží podmienky mierovej zmluvy s Fridrichom III. z roku 1448.61 Po vyjednanom mieri ostala väčšina Pankrácovho žoldnierskeho vojska bez práce. Preto sa množstvo českých a moravských žoldnierov rozhodlo vrátiť do Českého kráľovstva, kde sa snažili nájsť novú vojenskú službu.62 O tom, ako vážne vnímal Ján Hunyadi zabratie Pankrácových pozemkov či jeho potrestanie, sa môžeme len dohadovať. Faktom ale je, že politická situácia sa vyvíjala v neprospech Pankráca. A tak bolo dôležité Pankráca, ktorý neváhal v akejkoľvek dobe zaútočiť pre vlastný zisk na kohokoľvek a vyvolať tak ďalší zbytočný kon=ikt, jednoducho povedané, upratať. Navyše Ján Hunyadi, podobne ako Jan Jiskra z Brandýsa, si veľmi dobre uvedomovali, o akého nadaného a nebezpečného vojvodcu v Pankrácovej osobe ide.63 Pre Jána Hunyadiho bolo teda obzvlášť užitočné zapojiť Pankráca do svojich vojenských ťažení, čím ho odlákal od jeho domácich sporov a záujmov a využil jeho vojenské schopnosti. Po krátkom období mieru (viď. poznámka č. 63), vypukol v roku 1451 nový otvorený kon=ikt medzi Jánom Hunyadim a Jánom Jiskrom z Brandýsa. Pankrác, ktorý mal s Jánom Jiskrom taktiež nevyriadené účty z minulosti, bol samozrejme verným stúpencom Jána Hunyadiho.64 A hoci počas nových bojov prišiel o 500 koní a vojna sa pre neho skončila podpísaním mieru medzi Jánom Hunyadim a Jiskrom, stal sa zrejme v tomto roku za svoje zásluhy liptovským županom.65 Pankrác sa však musel preukázať nesmiernou oddanosťou a odvahou aj v bojoch proti Turkom. Ján Hunyadi mu totiž v roku 1452 listinou za dlh 7000 zlatých =orénov z bojov proti Turkom dal do zálohu Skalicu a žilinský tridsiatok.66 Je však pravdepodobné, že išlo aj o prvé náznaky blížiaceho sa kon=iktu medzi Hunyadiovcami a stranou Ladislava V. vedenou najmä Ulrichom Cejlskym, v počiatku ktorého hľadali obe strany silných spojencov. Nič na veci nemenilo ani to, že bol Pankrác na sneme v Bratislave 29. januára v roku 1453, spolu s Petrom Komorovským a Jánom Jiskrom z Brandýsa vyhlásený uhorskými stavmi za zemského škodcu a bol pozbavený všetkých svojich majetkov a práv. Práve tento snem sa stal základom pre spomenutý kon=ikt, nakoľko Ladislav V. sa na ňom svojou inauguračnou prísahou uhorského panovníka defacto vyhlásil za plnoletého, čím pozbavil Jána Hunyadiho gubernátorstva. Odškodnil ho síce držbou sedmohradského mesta Bystrica 57 MGH XIII., s. 393. Chronica Regum Romanorum hovorí o 66 obesených. MGH XVIII., s. 614. 58 MGH XVIII., s. 614. 59 HKM II., s. 131. 60 Skalicu a hrad Branč oDciálne prebral Ján Hunyadi v mene kráľa Ladislava V. Pohrobka 8. augusta 1450. HKM II., s. 132. 61 MGH XIII., s. 393. 62 „1450, 11. Máje. Když w Uhřích mezi Pankracem a králem Fridrichem stal se pokoj tohoto léta (asi o welikonoci?), mnozí bojovníci Čeští wraceli se odtud domů, hledajíce nowé služby wojenské. Tu pan Oldřich ze Hradce přičinil se, aby je k sobě namluwil, aspoň w počtu 300 bojowníků;a nemaje dosti peněz na záwdavek, prosil p. Oldřicha z Rosenberka welmi pilně, aby mu bez meškáni pujčil 300 zlatých k té potřebě.“ AČ III., s. 544. 63 To ako sa Ján Jiskra z Brandýsa obával Pankráca, je dobre vidieť na Jiskrovej listine z 4. mája 1449 vydanej v Kremnici, ktorou vyhlasuje mier väčšine uhorských miest a šľachticom horného Uhorska, pričom obzvlášť sa venuje osobe Pankráca, čo svedčí o tom, že jeho hrozby sa naozaj obával. AČ IV., s. 330 – 332. 64 Po prísahe vernosti počas obliehania Skalice na jar roku 1448, vznikne medzi Pankrácom a Jánom Hunyadim silné spojenectvo. Ján Hunyadi v auguste v roku 1448 dokonca Pankráca formálne adoptuje za svojho brata a priateľa. ULIČNÝ, Ferdinand. Šľachtic Pongrác zo Svätého Mikuláša – Najvýznamnejší slovenský vojak a politik v 15. storočí. In Vojenská história, 2017, roč. 21, č. 2, s. 70. 65 F. Uličný predpokladá, že sa v tomto prípade jedná o dočasný formálny titul Pankráca a nie o oDciálnu úradnú funkciu župana Liptovskej stolice, nakoľko: „v zápisoch totiž chýba slovo comitatus v zmysle stolica.“ ULIČNÝ, Ferdinand, ref. 64, s. 71. Preklad listiny z 22. septembra 1451vydanej v Kremnici, ktorou sa Pankrác zaväzuje k mieru s Jiskrom viď.: SASINEK, Franko V. Slovanskí válečníci v Uhorsku XV. – XVII. storočia: VI. Pankrác z Lipt. Sv. Mikuláša. In Letopis Matice Slovenskej, 1872, roč. 9, č. 2, s. 10. 66 SASINEK, Franko V. Pongrácovské listiny. In Letopis Matice Slovenskej, 1874, roč. 11, č. 2, s. 75. Okrem toho vlastnil Pankrác v roku 1452 v Nitrianskej stolici aj dediny Šterusy, Kočín, Bzince, Osuské, Ropov, Kunov, Rybky, Smrdáky, Častkov, Chropov, Koválovce a v severnej časti Záhoria mestečká Sobotište a Senicu, ktorú mu do zálohu za 1100 zlatých dal ešte v roku 1435 cisár Žigmund Luxemburský. ULIČNÝ, Ferdinand, ref. 64, s 79. 170 a titulom dedičného bystrického grófa pre neho a jeho dedičov, no pre prvého muža kráľovstva šlo o zanedbateľné odškodné. Napätie narastalo, ale v otvorený boj neprepuklo, nakoľko počas svojej neprítomnosti gubernátorstvo Jánovi Hunyadimu Ladislav V. ešte ponechal, pretože Uhorské kráľovstvo opustil a odišiel do Viedne67 a neskôr do Prahy. Ako bolo už spomenuté, z rozhodnutia snemu bol z Uhorského kráľovstva nútený odísť aj Ján Jiskra z Brandýsa, ktorý tu zanechal svoje vojsko bez velenia a odišiel do Poľska. Práve odchod Jána Jiskru z Brandýsa spôsobil v časti jeho žoldnierskeho vojska, zloženého hlavne z bývalých husitských bojovníkov, že pod velením jedného z Jiskrových hajtmanov Petra Aksamita z Lidéřovic a Košova68, začali rozširovať svoju moc vo východnej časti horného Uhorska dobýjaním a plienením. A hoci úspešná vojenská výprava pod vedením najstaršieho syna Jána Hunyadiho Ladislava pripravila bratríkov o Spišský hrad, a svoje centrum boli nútení preniesť na hrad Plaveč, ich moc ostala prakticky neoslabená. Kráľovská strana musela teraz čeliť viacerým nepriateľom. Proti Hunyadiovcom a bratríkom videl Ladislav V. svoju jedinú šancu v návrate Jána Jiskru, ktorého ihneď povolal naspäť. Ten okamžite obsadil všetky svoje majetky v hornom Uhorsku a vytvoril tak protiváhu proti strane Jána Hunyadiho. Podobne kráľ jednal aj v prípade Pankráca, ktorého sa dobrou vôľou snažil zaviazať. Nie len že ho omilostil od rozsudku snemu v Bratislave69, ale Pankrác získal od kráľa naspäť aj hrady Strečno, Starhrad, Liptovský Hrádok, ruinu Veľkého Liptovského Hradu, Branč, Uhrovec a Likavu. O zmene politiky Ladislava V. voči Pankrácovi svedčí aj to, že sa Pankrác spolu s Jánom Hunyadim a Jánom Jiskrom z Brandýsa zúčastnili 28. októbra 1453 korunovácie Ladislava V. za českého kráľa v Prahe.70 V priebehu roka 1454 sa však situácia vo vzťahoch medzi Pankrácom a Jánom Hunyadim výrazne zmenila. Ako z celej veci vyplýva, Pankrác pravdepodobne otvorene vystúpil proti kráľovi Ladislavovi V., na základe čoho bol začiatkom mája 1454 Jánom Hunyadim uväznený v Trnave a prepustený až po prísahe, že dodrží podmienky, ktoré mu Ján Hunyadi určil listinou z 9. mája 1454. V listine, ktorou sa Pankrác zaviazal k naplneniu týchto podmienok, sú okrem neho podpísaní aj jeho bratia Štefan, Jakub, Ján a Ján Kazai.71 Po svojom prepustení dodržiaval Pankrác podmienky, ktoré mu určil Ján Hunyadi, pretože ten sa o Pankrácovi pred Ladislavom V. pochvalne vyjadruje ako o spriatelenom šľachticovi. 25. mája 1454 preto Ladislav V. Pankrácovi a jeho bratovi Štefanovi potvrdzuje troma listinami držbu ich doterajších majetkov72 a zrejme aj Ján Hunyadi z rovnakých pohnútok mu ešte v tom istom roku daruje dediny Bešeňová, Zaskalica a Potok.73 Pankrác svoju moc, vďaka vnútropolitickej situácii Uhorského kráľovstva, naďalej upevňoval aj  po smrti Jána Hunyadiho v roku 1456.74 Po zavraždení Ulricha Celjského najstarším synom Jána Hunyadiho Ladislavom v tom istom roku dal kráľ Ladislav V. oboch synov Jána Hunyadiho Ladislava a Mateja zajať. Ladislava dal 16. marca 1457 sťať v Budíne a Mateja uväznil s cieľom popraviť ho v Prahe. Od tejto chvíle sa rozpúta zápas vdovy po Jánovi Hunyadim Alžbety Szilágyiovej a jej brata Michala Szilágyiho o oslobodenie jej mladšieho syna Mateja. Preto sa pokúsila zaviazať si na svoju stranu najvplyvnejších mužov Uhorska. Samozrejme, že jedným z nich bol aj bývalý spojenec jej muža Pankrác II. zo Svätého Mikuláša. S tým uzavrela listinou zo 14. apríla 1457 v Temešvári spojenectvo proti Ladislavovi V. Pankrácovi, ako protiváhu za jeho spojenectvo, zaručujúce držbu hradov Branč, Strečno, Starhrad, a mesta a hradu Žilina. V listine 67 Ladislav V. sa zdržal v Bratislave zrejme od snemu 29. januára 1453 do 8. februára 1453. Z tohto obdobia pochádza viacero potvrdení starších, ale aj nových mestských privilégií pre Bratislavu vydaných Ladislavom V. priamo tu. AMB 2810 až AMB 2821. 10. februára 1453 však vydáva listinu určenú bratislavskému senátu už vo Viedni. AMB 2823. 68 Pod velením Petra Aksamita (prezývka, podľa luxusnej látky – Aksamit, ktorej nosením bol údajne posadnutý) z Lidéřovic a Košova si už v roku 1448 vytvorili tieto oddiely bratstvo bojovníkov – bratríkov, ktoré však zachovávalo aj naďalej vernosť Jiskrovi až do jeho núteného exilu v roku 1453. SOPKO, Július et al. Kronika Jána z Turca : Johannes de "urocz, Chronica Hungarorum, 1488. Bratislava : Perfekt, 2014, s. 256, s. 563. 69 K omilosteniu muselo dôjsť ešte na jar 1453, nakoľko už v máji 1453 kráľ Ladislav V. Pankráca vyzýva, aby po vyrazení nových mincí v kremnickej mincovni, on a jeho familiári a poddaní odovzdali staré mince a priali nové. ULIČNÝ, Ferdinand, ref. 64, s. 71. 70 JUROK, Jiří. Čeští husitští a katoličtí kondotiéři z Moravy na Slovensku v 15. století (období husitství). In Vojenská história, 2005, roč. 9, č. 3, s. 9. 71 Okrem iného mal Pankrác za 3000 Xorénov odovzdať Ladislavovi V. do 20. mája 1454 aj svoje hrady Starhrad, Strečno a hrad a mesto Žilina. Nakoľko mu však peniaze neboli do stanoveného dátumu vyplatené, všetky tieto majetky si aj naďalej ponechal. Taktiež musel previesť svoj hrad Uhrovec na svojho brata Jána a zbúrať opevňovací múr okolo kostola v zabratej dedine Piechov (dnes časť obce Bolešov, okres Ilava), z ktorého tak chcel vytvoriť tvrdzu. Zmluva tiež obsahovala bod, že v prípade jej nedodržania mali všetci podpísaní prísť o všetok majetok v prospech Jána Hunyadiho. ULIČNÝ, Ferdinand, 

sa spomínajú aj Pankrácovi synovia Ladislav75 a Pankrác, ako aj Pankrácovi bratia Ján, Štefan a Jakub.76 Blížiacu sa vojnu s Ladislavom V. ukončila jeho predčasná smrť v dôsledku vzácnej formy leukémie 23. novembra 145777 a bezprostredne na ňu nadväzujúce rýchle vyslobodenie Mateja Hunyadiho z pražského väzenia Jiříkem z Poděbrad, ktorý ho doslova vytrhol katovi z rúk.