Milan Rastislav Štefánik

https://en.wikipedia.org/wiki/Milan_Rastislav_%C5%A0tef%C3%A1nik

Milan Rastislav Štefánik (21 July 1880 – 4 May 1919) was a Slovak politician, diplomat, aviator and astronomer. During World War I, he served at the same time as a general in the French Army and as Minister of War for Czechoslovakia. As one of the leading members of the Czechoslovak National Council (the resistance government), he contributed decisively to the cause of Czechoslovak sovereignty, since the status of Czech- and Slovak-populated territories was one of those in question until shortly before the disintegration of the Austro-Hungarian Empire, in 1918.

His personal motto was "To Believe, To Love, To Work" (Veriť, milovať, pracovať).

https://en.wikipedia.org/wiki/Milan_Rastislav_%C5%A0tef%C3%A1nik https://sk.wikipedia.org/wiki/Milan_Rastislav_%C5%A0tef%C3%A1nik#ci...

Milan Rastislav Štefánik (July 21, 1880 – May 4, 1919) was a Slovak politician, diplomat, and astronomer. During World War I, he served as a General in the French Army and, at the same time, as the Minister of War for Czechoslovakia. As one of the leading members of the Czechoslovak National Council (i.e. resistance government), he contributed decisively to the cause of Czechoslovak sovereignty, since the status of Czech- and Slovak-populated territories, among others, was in question until shortly before the disintegration of the Austro-Hungarian Empire in 1918.

Štefánik's personal motto was: "To Believe, To Love, and To Work" (Veriť, milovať, pracovať).

Studies

Štefánik was born in Košariská, Austria-Hungary (now Slovakia), on July 21, 1880. He had 12 brothers and sisters, two of whom died at a young age. His father, Pavol Štefánik, was a local Lutheran pastor, and his mother's name was Albertína Jurenková. He attended his schools in Bratislava, Sopron and Szarvas.

In 1898, he began studying construction engineering in Prague. In 1900, he transferred his studies to Charles University, where he attended lectures in astronomy, physics, optics, mathematics, and philosophy. For the 1902 summer semester, he was at university in Zürich. The Prague years had a great impact on Štefánik because he met many important personalities there. The philosophy lectures were given by Tomáš Garrigue Masaryk (the future first president of Czechoslovakia), who inspired Štefánik with the idea of cooperation between the Czechs and the Slovaks. Furthermore, Štefánik very actively participated in the work of the Slovak student association Detvan (and within Detvan, the so-called Hlasists group), where he became acquainted with Vavro Šrobár. His studies were largely financed by Czech associations including Českoslovanská jednota (Czechoslavic Unity) and Radhošť, since he himself could not afford them. In Prague, he wrote political and artistic texts in which he tried to inform the Czechs of the disastrous situation of the Slovaks at that time. He graduated in 1904 with a doctorate in philosophy, and with thorough knowledge of astronomy (he finished his studies with a thesis in astronomy). He wrote his thesis about a star which was discovered in the Cassiopeia constellation in 1572.

France, Tahiti and other countries

In 1904, he went to Paris to find a job in astronomy with a recommendation from a Czech professor who was known in Paris. Initially, he had no money and no command of French, but was nevertheless able to obtain a job at the famous Observatoire de Paris-Meudon, whose director, Pierre Janssen (one of the co-founders of astrophysics), saw Štefánik’s talent. Štefánik owed to Janssen and Camille Flammarion his social, political and scientific career. The observatory was the most important centre for astronomy at the time, which meant he gained a huge amount of prestige from the job.

Between 20 June and 4 July in 1905, Štefánik climbed Mont Blanc (later he climbed it several times) in order to observe the Moon and Mars. Then he took part in an official French expedition which observed and recorded a full eclipse of the Sun in Alcossebre, in Spain. Thereby, he established his own reputation in the French scientific society. He worked with Gaston Millochau, who was a member of the Académie Française, so some of its members read his work. His studies and the results of his observations were published in reports to the Académie Française and he received several awards for them. Later, he was invited to an international astronomer conference in Oxford which was interested in solar research. Between 1906 and 1908, he was co-director of the Mont Blanc observatories company.

In 1907, Štefánik received the Prix Jules Janssen, the highest award of the Société astronomique de France, the French astronomical society.

At the end of 1907, however, Pierre Janssen died and Štefánik lost his job. Since 1908, he had been charged by the French authorities with astronomical and meteorological observations, (mainly observations of solar eclipses) and political tasks in various countries all over the world including (Algeria, Morocco, Turkistan, Russia, India, the United States, Panama, Brazil, Ecuador, Australia, New Zealand, Tahiti, Fiji, and Tonga). In Tahiti, he also built an observatory and a network of meteorological stations (rumor has it that he spent much of his time in the Pacific spying on German positions). Between these voyages, he regularly returned home to Košariská (the last time in 1913 for his father’s funeral). While in South America (especially in the Galapagos Islands in Ecuador), he had an opportunity to show his diplomatic skills for the first time.

Štefánik worked in astrophysics and solar physics, and became well known for his spectral analysis of the sun's corona. He was involved in perfecting spectrography and has been considered a predecessor of Bernard Lyot. He also attempted to construct a machine for color photography and cinematography, and had his design patented in 1911.

In addition to his scientific missions overseas, he also performed diplomatic tasks. He established contacts and friendships with leading scientific, artistic, political, diplomatic and business personalities. He participated in the establishment of business enterprises in France and other countries. His friends included physicist Henri Poincaré, count Eugéne Aymar de la Baume, Joseph Vallot (who was the richest man in France), architect Gustave Eiffel, prince Roland Bonaparte, Prime-Minister Camille Chautemps, a French entrepreneur called Devousoud from Chamonix, American astronomer and admiral Simon Newcomb, and American diplomat David Jayne Hill. In 1912, he received French citizenship, recognition, and access to the French elite. On October 20, 1917, he was made a Grand Officier of the Legion of Honour. At the same time, he had some personal problems and a serious stomach illness (which did not get better even after surgery). Moreover, World War I started in Europe.

World War I and struggle for independence

Štefánik believed that the defeat of Austria-Hungary and Imperial Germany after the First World War would offer an opportunity for the Slovaks and Czechs to gain independence from Austria-Hungary. Therefore, he enlisted in the French army and trained to become an aviator. He flew MFS-54s for the 10th Army on the Artois and was later transferred to MFS 99 Squadron on the Serbian Front. In May, 1915 he flew a total of 30 missions over enemy territory. The Serbian campaign was unsuccessful, but French aviator Louis Paulhan is credited with the world's first "medevac" when he flew the seriously ill Milan Stefanik to safety.

He returned to Paris at the end of 1915, where he became acquainted with Edvard Beneš and renewed his association with his former professor, Tomáš Masaryk. In 1916, these three men founded the Czechoslovak National Council (the government of Czecho-Slovak resistance abroad, leading to the creation of Czechoslovakia in 1918). After 1917, he became vice president of the council. Thanks to his diplomatic skills, Štefánik was able to help Masaryk and Beneš to meet, and obtain the support of, some of the most important personalities of the Triple Entente. For example, he organized Masaryk’s meeting with the French prime minister, Aristide Briand.

In 1916, Štefánik and the Czecho-Slovak resistance started to organize Czechoslovak troops (legions) that would fight against Austria-Hungary and Germany. For this purpose, Štefánik (as the Czechoslovak Minister of War and as a French General) went to Russia in February 1917, and then to the USA. He also organized legions in France and Italy. It was largely due to his personal diplomatic skills and contacts that the Allies (Entente) recognized the Czechoslovak National Council as a de facto government and the Czechoslovak troops as allied forces in the summer and autumn of 1918. In May 1918, Štefánik went to Russian Siberia, where he sought to rally the Czechoslovak legions to a renewal of the Eastern Front, as Bolshevik Russia had withdrawn from the war by signing the Treaty of Brest-Litovsk with Germany and Austria-Hungary in March 1918. The Czechoslovak legions rebelled against a subsequent Bolshevik order to disarm, thus gaining the support of the Allies. Due to these events, Štefánik decided that his initial plan was no longer feasible.

In January 1919, when the war ended, Štefánik went from Russia to France and Italy, where he organized the retreat of Czechoslovak troops from Siberia to Paris in March. In addition, his diplomatic skills were needed in order to solve disagreements between the French and Italian missions in Czechoslovakia. In April, he went from Paris to Rome to negotiate at the Italian Ministry of War, where he also met with his fiancée Juliana Benzoni for the last time. Then he went to the main Italian military base in Padua, where he agreed with General Armando Diaz on the dissolution of the Italian military mission in Czechoslovakia.

Sources do not substantiate rumors of disagreements arising between Štefánik and Beneš or Masaryk, mainly regarding the position of Slovakia within Czechoslovakia. On the contrary, telegrams sent by Štefánik from Vladivostok to the Czechoslovak National Council in Paris on 7 December 1918 indicate that Štefánik had a good relationship with them. To Masaryk, he wrote, "with my filial feelings and a great patriotic happiness, I salute you, venerable professor, as the first president of the Czechoslovak Republic." To prime-minister Kramar, he wrote, "Thank you, my dear president (of the council), for having chosen me as member of our National Ministry. You and your other co-workers can be sure of my loyalty and my fraternal feelings." To Edvard Beneš, he was even more friendly, addressing him with informal grammar (in French, "tu"), while he addressed Masaryk and Kramar with the respectful formal second person pronoun (in French, "vous"). "Mr. Beneš, Ministry of Foreign Affairs in Prague: je t'embrasse afectueusement (I hug you with affection), my loyal and precious companion during the hours of anxiety." In French, the verb "embrasser" means either a very friendly hug to a close friend, or even the French kiss on the cheek among very close male friends.[4] These telegrams appear to show that Štefánik had given his full support to the union of the Czechs and Slovaks into a Czechoslovak republic led by Masaryk. Masaryk, for his part, continued to accord Štefánik his full confidence to the last days of his life, as demonstrated by the challenging issue Štefánik had to solve while Minister of War of the Czechoslovak Republic - disputes among the military missions of France and Italy on the territory of Czechoslovakia, according to his telegram to Masaryk on 21 April 1919 - only a few days before Štefánik's death on 5 May 1919.

Death

Finally, Štefánik wanted to return home to see his family. He decided to fly from Campoformido near Udine, Italy, and to use an Italian military plane, a Caproni Ca.3. On May 4, 1919 around 11am, his plane tried to land near Bratislava (which was a military conflict area between the First Republic of Czechoslovakia and the Hungarian Soviet Republic at the time), but crashed near Ivanka pri Dunaji. Štefánik died, along with the rest of the crew - two Italian pilots: colonel Giotto Mancinelli Scotti and sergeant Umberto Merlino, and a mechanic-radiotelegrapher Gabriel Aggiusto. The reason for the plane crash is disputed. The official explanation at the time was that the airplane crashed due to bad weather, which was not true as at the time of the disaster it was sunny with only mild wind. However, it is notable to mention that official and thorough investigation was not performed until 1926 - 1928, more than 7 years after the death of the whole crew.

At the time of the crash, Šrobár and his entire government had left Bratislava for Skalica to plant trees as a memorial to the founding of the new Czechoslovak Republic. It is deliberate and obvious that[clarification needed] his plane was actually not shot down by Hungarian communists standing in the middle of Bratislava's Franz Joseph bridge.[6] Although rumor at the time purported that the Italian plane's identifying colors were mistaken for the similar marking of a Hungarian plane, and as such, the unannounced, unknown airplane was shot down by the Czechoslovak army. However, the respected Zrínyi Miklós National Defense University in Budapest, in a joint article with the Armed Forces Academy of General Milan Rastislav Štefánik in Slovakia, published a paper citing the Italian eyewitness first lieutenant Martinelli-Scotti as saying "in the course of the first landing attempt, the wheels touched the landing path, after which the cooling water immediately started leaking. That caused the overheating of the engines. During the second landing attempt, one of the engines exploded, resulting in catastrophe."[7] The paper also states that the accident report from the Italian inquiry board was biased toward trying to rule out human error by the Italian crew, as well as any manufacturing defects

Štefánik's tomb was built in 1927-28 on Bradlo Hill in Brezová pod Bradlom. The monumental, yet austere, memorial was designed by Dušan Jurkovič.

https://sk.wikipedia.org/wiki/Milan_Rastislav_%C5%A0tef%C3%A1nik#ci...

Gen. PhDr. Milan Rastislav Štefánik (* 21. júl 1880, Košariská, Rakúsko-Uhorsko – † 4. máj 1919, Ivanka pri Dunaji, Česko-Slovensko) bol slovenský astronóm, fotograf, vojenský letec, brigádny generál ozbrojených síl Francúzska, diplomat a politik. Mal najväčšiu zásluhu na formovaní česko-slovenského zahraničného odboja počas prvej svetovej vojny. Zohral dôležitú úlohu pri organizovaní česko-slovenských légií a sprostredkovaní kontaktov na francúzskych štátnych funkcionárov. Spolu s Tomášom Garriguom Masarykom a Edvardom Benešom bol kľúčovou osobou pri založení ČSR. Štefánik bol podpredsedom Československej národnej rady, ministrom vojny v Dočasnej vláde československej a následne aj v novovzniknutej ČSR.

Dňa 23. apríla 1990 bol schválený Zákon č. 117/1990 Zb. o zásluhách M. R. Štefánika, ktorý oficiálne uznal, že „sa zaslúžil o vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov“. Na jeho počesť bolo pomenované štátne vyznamenanie Slovenskej republiky, Kríž Milana Rastislava Štefánika, ako aj medzinárodné letisko v Bratislave, akadémia ozbrojených síl SR a veľké množstvo ulíc, námestí, škôl atď.

Životopis

Detstvo a mladosť

Milan Rastislav Štefánik sa narodil v Košariskách (do roku 1870 patrili Košariská ako osada do Brezovej pod Bradlom) v rodine evanjelického farára Pavla Štefánika. Narodil sa ako šieste dieťa. Po ňom ešte prišli na svet ďalší šiesti súrodenci. V neľahkých podmienkach sa rodičom podarilo vychovať do dospelosti deväť detí. Milan Rastislav síce vyrastal v biednom prostredí, v čom sa život farárovho syna takmer nelíšil od života detí košarištianskych roľníkov, no na rozdiel od nich bol už od detstva obklopený slovenskými knihami a časopismi – oduševnený slovenský národovec a vzdelanec Pavol Štefánik mal totiž doma bohatú knižnicu a aj touto cestou sa snažil vychovávať svoje deti.

Prvé tri triedy ľudovej školy vychodil v rodnej dedine, kde ho učil slovenský národovec, absolvent slovenského ev. gymnázia v Revúcej, Martin Kostelný. Podľa svedectva učiteľa bol Milan Rastislav najlepším žiakom na košarištianskej škole. Otec Pavol sa snažil poskytnúť synovi čo najlepšie vzdelanie a preto, aby mohol Milan Rastislav študovať na strednej škole, musel sa dôkladne naučiť po maďarsky. A tak už ako deväťročný odišiel z domu do Šamorína, aby sa pripravil na strednú školu. Stredoškolské štúdium začal na evanjelickom lýceu v Bratislave, vtedajšom Prešporku. Tu už študovali jeho dvaja bratia Igor a Pavel. Na pomaďarčenom lýceu už z vlasteneckých profesorov učil iba Ján Kvačala. Štefánikovými obľúbenými profesormi boli učiteľ matematiky Ferdinand Hirschmann a triedny profesor Samuel Markusovszky. Štefánik študoval s výborným prospechom, no po troch rokoch musel odísť so svojím bratom Pavlom do Šopronu a neskôr do Sarvaša, pretože Pavel dosahoval len priemerný prospech.

Milan Rastislav aj tu dosahoval výborný prospech, za čo dostal jednorazové Telekiho štipendium (sedemdesiat zlatiek) a okrem toho tu spoznal svoju prvú lásku Emíliu Chovanovú. V Sarvaši nakoniec zmaturoval s vyznamenaním a rozhodol sa odísť študovať do Prahy na techniku, odbor stavebné inžinierstvo. V Prahe pôsobil spolok Detvan (hlavným činiteľom bol vtedy medik Vavro Šrobár) a Štefánik tu získal štipendium od Českoslovanskej jednoty. Hneď na začiatku štúdia začal navštevovať spolu so svojím priateľom Jánom Kraiczom aj spolok ev. akademikov „Jeroným“ a bol tiež členom podporného spolku „Radhošť“.

Štefánik sa stal hlasistom a stúpencom myšlienok T. G. Masaryka, ktorý bol v tej dobe riadnym profesorom Karlovej univerzity. V marci 1898 sa Štefánik stal tajomníkom spolku Detvan. Potom v roku 1900 nastal v jeho živote zlom. Otec po prudkej roztržke so synom počas prázdnin vyhnal mladého Štefánika z domu. Ten sa uchýlil k priateľovi Vavrovi Šrobárovi do Ružomberku.

Na jeseň sa vrátil späť do Prahy a odišiel z techniky. Dal sa zapísať na odbor astronómia, ktorý sa vtedy študoval na Filozofickej fakulte a napriek začínajúcim problémom so žalúdkom sa pustil do štúdia. S otcom sa neskôr uzmieril a medzi slovenskými pražskými študentmi si postupne získaval autoritu. Na jeseň roku 1901 sa stal predsedom spolku Detvan. Kvôli nezhodám v radoch spolku však neskôr, hoci nerád, spolu s priateľmi Jurajom Nerádom a Zigom Zigmundíkom z Detvana vystúpil. Počas letného semestra roku 1902 odišiel študovať do Zürichu. V novom prostredí získal aj nové kontakty. Keď sa potom na jeseň roku 1902 vrátil do Prahy, opäť sa prihlásil za člena Detvana a na valnom zhromaždení ho zvolili za predsedu.

V roku 1903 začal Vavro Šrobár opäť vydávať Hlas a rozhodol sa, že ako jeho súčasť bude vydávať aj Umelecký hlas, venovaný literatúre a umeniu. Štefánik mu pri redigovaní Umeleckého hlasu pomáhal. Bol činný aj ako publicista. Na požiadanie Jana Herbena písal do realistického Času pravidelné pondelkové úvodníky o slovenskej kultúre a politike, ktorých cieľom bolo informovať českú verejnosť o Slovensku. Upozorňoval najmä na postupujúcu maďarizáciu a nabádal českú spoločnosť, aby pomáhala Slovensku konkrétnymi činmi. Ako predseda Detvana odišiel r. 1903 na zjazd medzinárodnej študentskej organizácie Corda Fratres do Palerma. V lete potom navštívil v Luhačoviciach Pavla Blahu a zúčastnil sa aj na otvorení prvej výstavy „Grupy uhorskoslovenských maliarov“, ktorá bola výsledkom česko-slovenskej kultúrnej spolupráce. Navštevoval historika Jaroslava Golla a básnika Jaroslava Vrchlického. Posledný rok na univerzite sa plne venoval štúdiu. Výsledkom bola dizertačná práca nazvaná Nové hviezdy z doby predtychonovej a Nová Cassiopea. Prácu obhájil, urobil predpísané skúšky a 12. októbra 1904 promoval za doktora filozofie.

Vedecká kariéra

Cieľom Štefánikovho pôsobenia sa stal Paríž. Sem dorazil 28. novembra 1904. Začiatky však boli ťažké. Na začiatok mu pomohol Vavro Šrobár získať pôžičku v ružomberskej banke. Štefánikovým cieľom bolo vtedy dostať sa medzi dvoch najslávnejších astronómov v Paríži: ku Camillovi Flammarionovi a Julesovi Janssenovi. Táto nádej sa mu však hneď nesplnila a musel čakať do jari. Vtedy sa druhmi mladého Štefánika stala skupina českých umelcov v Paríži (sochári Bohumil Kafka a Otakar Španiel, maliari Ludvík Strimpl, Tomáš František Šimon, Hugo Boetinger a i.). Spriatelil sa aj s grófom Hanušom Kolowratom, ktorý sa neskôr stal rakúsko-uhorským vojenským atašé. Začiatkom apríla 1905 prišiel do Paríža profesor Janssen. Štefánik sa k nemu dostal, aj na jeho hvezdáreň v Meudone. Janssena Štefánik upútal. Ako hosť na Meudonskej hvezdárni podnikal Štefánik rôzne výpravy (napr. 20. júna 1905 výstup na observatórium na vrchole Mont Blancu, alebo 30. augusta pozoroval v španielskom Alcosebre úplné zatmenie Slnka). 30. augusta predniesol Janssen Štefánikovu štúdiu „Spektroskopické skúmanie zatmenia slnka v Alcosebre“ na zasadnutí Francúzskej akadémie a publikoval ju aj časopis Akadémie Comptes rendus hebdomadaires des séances de l´Académie des sciences.

Vedecky najúspešnejší bol pre Štefánika rok 1906, kedy uverejnil sedem vedeckých prác. Postupne sa zaradil do parížskeho vedeckého sveta a zoznámil sa aj s českou študentkou Mariou Neumanovou, neskoršou dôvernou priateľkou. Po odchode už osemdesiatročného Janssena však musel Štefánik z Meudonskej hvezdárne odísť, lebo nový riaditeľ Henri Deslandres ho doslova nenávidel a vyhodil ho. Na sklonku r. 1906 dostal Štefánik poverenie od firmy Bureau des Longitudes viesť francúzsku výpravu do Turkestanu na pozorovanie zatmenia Slnka, ktoré malo byť 13. 1. 1907. Cestou do Turkestanu sa zastavil v Prahe i na Slovensku a navštívil aj Pulkovskú hvezdáreň v Petrohrade. Cestu využil aj na poznávanie Ruska a Strednej Ázie. Navštívil v Jasnej Poľane Leva Nikolajeviča Tolstého a jeho lekára Dušana Makovického. Po návrate do Paríža mu valné zhromaždenie Francúzskej astronomickej spoločnosti udelilo Janssenovu cenu. V júli r. 1907 sa však jeho zdravotný stav veľmi zhoršil a previezli ho na liečenie do Chamonix, kúpeľného mesta pod Mont Blancom, kde sa liečil dva mesiace. Počas liečenia sa dozvedel, že profesor Janssen umrel a koncom roku sa opätovne vrátil do Paríža.

Svetobežník

Po príchode do Paríža bojoval dlho s existenčnými problémami. Okrem toho sa ešte snažil zachrániť Janssenove observatórium na Mont Blancu, čo sa mu však napokon nepodarilo a 21. septembra bolo observatórium rozobraté. Potom sa snažil vybudovať vlastné observatórium, no jeho finančná situácia mu to nedovoľovala. V tejto oblasti mu vtedy najviac pomohol senátor Émile Chautemps, s ktorého pomocou zorganizoval Štefánik výpravu do severnej Afriky. Tam chcel nájsť vhodné miesto pre svoju hvezdáreň. Precestoval Alžírsko, Atlas, Saharu, Tunisko aj Kartágo, no cesta nemala úspech.

Začiatkom roka 1910 dostal novú šancu. Vedecký ústav „Bureau des Longitudes“ spolu s ústavom „Bureau Central Météorologique“ ho vyslali na Tahiti pozorovať Halleyho kométu. 27. apríla pristála jeho loď v tahitskom prístave Papeete. Tu strávil nasledujúcich 10 mesiacov a mimo iného sa zaradil medzi prvých fotografov tejto oblasti.

28. apríla 1911 na ostrove Vavau pri pozorovaní úplného zatmenia slnka dosiahla práve Štefánikova výprava najlepšie výsledky a ocenila to aj Francúzska akadémia. V lete roku 1912 ho vedecký ústav Bureau de Longitudes vyslal na pozorovanie zatmenia slnka do Passa Quatro v Brazílii. Neskôr po uskutočnení výprav sa vrátil do Paríža a aj do rodných Košarísk. V apríli r. 1913 mu zomiera otec Pavol. Vtedy sa Štefánik plánoval usadiť natrvalo na Tahiti, no dostal poverenie od francúzskej vlády a svoje rozhodnutie zmenil. Francúzi totiž chceli vybudovať vlastnú telegrafickú sieť a sústavu meteorologických staníc v Ekvádore a na Galapágoch a Štefánik (vtedy mal už francúzske občianstvo) mal získať povolenie od ekvádorskej vlády. To sa mu aj podarilo. Francúzska vláda mu potom na návrh ministerstva námorníctva udelila kríž Rytiera čestnej légie. Jeho úspechy však opäť zastavila choroba. V marci 1914 sa musel podrobiť operácii žalúdka v sanatóriu profesora Monprofita v Yngerse vo Švajčiarsku. Po zotavení ho zastihla správa o vypuknutí prvej svetovej vojny a 9. augusta sa vojenským transportom vrátil do Francúzska.

Vojenská kariéra

Začiatok vojny Štefánika neprekvapil, lebo ho predvídal už niekoľko rokov predtým. Vo vojne však videl hlavne možnosť osamostatnenia Slovákov a tento čin spájal od začiatku s Čechmi. Vzhľadom na jeho zlý zdravotný stav však nemohol hneď odísť na front a dostal sa tam až začiatkom roka 1915. Nastúpil do vojenskej leteckej školy v Chartres a dňa 11. apríla získal diplom pilota a hodnosť desiatnika. V hodnosti podporučíka potom nastúpil na západný front. Slúžil v prieskumnej peruti MF 54. Uskutočnil množstvo prieskumných letov, pri ktorých sledoval pohyby nepriateľských vojsk, navádzal delostreleckú paľbu. Ako prvý v danom úseku frontu začal zavádzať meteorologickú službu. Aj ako letec však mal stále na vedomí osamostatnenie Čechov a Slovákov a snažil sa o vytvorenie samostatnej česko-slovenskej dobrovoľníckej jednotky. V auguste 1915 vďaka svojim bojovým úspechom a priekopníckej práci v oblasti vojenskej meteorológie mu bolo ponúknuté miesto veliteľa meteorologickej služby francúzskej armády. Štefánik to však odmietol, a namiesto toho opäť požiadal o preloženie do Srbska.

Začiatkom septembra 1915 ho poslali na srbský front, kde toto svoje snaženie ešte viac rozvíjal. Pri evakuácii z letiska v Niši však na lietadle havaroval a na úteku potom Štefánika opäť prepadla žalúdočná choroba. Život mu vtedy zachránili priatelia Raoul Labry a Michael Bourdon a dopravili ho do Ríma, do tamojšej Nemocnice kráľovnej matky. Tam spoznal aj pani Claire de Jouvenel, ktorá mu horlivo pomáhala aj v jeho boji za osamostatnenie Slovenska. V jej parížskom salóne, ktorý navštevoval, sa stretol v roku 1915 s ďalšou svojou obdivovateľkou Louise Weissovou, neskôr novinárkou a členkou Francúzskej akadémie (1975), ktorá mu tiež pomáhala šíriť myšlienku vzniku česko-slovenského štátu. Nebol čechoslovakistom, vo všetkých medzinárodných dohodách, ktoré M.R. Štefánik pripravil alebo ich podpisoval, uvádzal v názve Česko-Slovensko s rozdeľovníkom. Prípadne obe krajiny písal osobitne Česko a Slovensko. Vytvoril prvý návrh štátnej vlajky spolu s Vojtěchom Preissigom, prvýkrát publikovaný v roku 1915 na známkach v USA.

Organizátor Československej národnej rady

Štefánik sa vrátil do Paríža, kde ho de Jouvenel zoznámila s najvyššími politikmi: ministerským predsedom Aristidom Briandom a najvplyvnejším mužom francúzskeho ministerstva zahraničia Philippom Berthelotom. Štefánik tu naďalej presadzoval plán vytvorenia česko-slovenského štátu. Dňa 13. decembra 1915 sa stretol s E. Benešom a spoločne sa stotožnili so Štefánikovými i Masarykovými koncepciami o vytvorení spoločného štátu. Štefánik si vytýčil novú úlohu vytvoriť riadiace centrum pre spoločný odboj Slovákov a Čechov, ako aj zriadiť samostatné česko-slovenské vojsko a presadiť ho medzi politikmi. O týchto plánoch informoval ministerského predsedu Aristida Brianda a dohodol stretnutie medzi ním a Masarykom. V tom čase Štefánika opäť začala trápiť choroba a musel byť hospitalizovaný. Masarykovi sa počas stretnutia podarilo získať Brianda pre svoju koncepciu riešenia stredoeurópskej otázky. Štefánik medzitým neustále presadzoval vytvorenie ústredného reprezentatívneho orgánu zahraničného odboja. Tak vznikla vo februári 1916 „Národná rada krajín českých“ (Conseil national des Pays Tchèques), ktorá sa neskôr premenovala na Československú národnú radu. Jej predsedom sa stal T. G. Masaryk, podpredsedami J. Durich a M. R. Štefánik a generálnym tajomníkom E. Beneš. Sídlila na Rue Bonaparte 18 a jej hlavnými tlačovými orgánmi sa stali časopisy La Nation Tchèque (Český národ) a Československá samostatnosť. Súčasne začala rada organizovať česko-slovenské vojsko v zahraničí.

Keď sa Štefánikov stav zlepšil, odišiel do Talianska. Ako letec zhadzoval na talianskom fronte letáky určené najmä Čechom a Slovákom a okrem toho chcel získať talianske vojenské a politické kruhy pre česko-slovenskú koncepciu strednej Európy, v ktorej sa o. i. počítalo s vytvorením juhoslovanského štátu. Postoj Talianska k juhoslovanskej otázke bol však odmietavý.

Po návrate do Paríža sa Štefánik intenzívne venoval otázke ustanovenia samostatného česko-slovenského vojska. Za týmto účelom odcestoval do Ruska. Dňa 25. augusta 1916 sa dostal v Mogiľove ku Mauriceovi Janinovi, veliteľovi francúzskej vojenskej misie v Rusku. Janin zaviedol Štefánika k náčelníkovi generálneho štábu Alexejevovi a k cárovi Mikulášovi a podarilo sa mu posilniť postavenie ČSNR vo vojenských kruhoch.

Dňa 29. augusta podpísali Durich a Štefánik spolu s predstaviteľom amerických Slovákov G. Košíkom tzv. Kyjevskú dohodu, ktorou spoločne uznali ČSNR za vedúci orgán českého a slovenského hnutia v zahraničí. Francúzske velenie potom poslalo Štefánika do Rumunska, kde sa mu zakrátko podarilo získať 1 500 dobrovoľníkov.

Začiatkom roku 1917 sa vrátil do Ruska. Po počiatočných komplikáciách s procársky orientovaným Durichom, ktorý nerešpektoval dohody, napokon Štefánikova misia v Rusku slávila úspech. Napomohla tomu svojou podporou aj nová dočasná vláda, ktorá vznikla po páde cárizmu a postavenie ČSNR sa upevnilo. Dňa 2. júna 1917 odplával Štefánik do USA. Prvou úlohou bol nábor dobrovoľníkov, ktorých sa mu napokon podarilo získať 3 000. Druhou mala byť konsolidácia krajanov v USA a získanie ich podpory pre ČSNR. Jeho činnosť bola úspešná a politickú aktivitu medzi osobnosťami v Amerike ocenili aj francúzske kruhy a 20. októbra bol Štefánik vyznamenaný krížom dôstojníka čestnej légie.

Po návrate do Paríža sa Štefánik zapojil do diplomatických rokovaní o ustanovení samostatnej česko-slovenskej armády. Výsledkom bol „Dekrét o vytvorení Česko-slovenskej armády vo Francúzsku“, ktorý vydala francúzska vláda 16. decembra 1917. Podľa tohto dekrétu a neskôr vydaného štatútu sa vytvorila samostatná Česko-slovenská armáda, ktorá politicky podliehala ČSNR v Paríži. V Paríži sa Štefánik opäť stretol s Janinom. Ten potom so súhlasom francúzskeho velenia prijal funkciu veliteľa vytvárajúceho sa česko-slovenského vojska (10 000 vojakov).

Diplomatické cesty

V polovici februára 1918 odišiel Štefánik do Talianska. Aj tu bolo jeho hlavnou úlohou vybudovanie Česko-slovenskej armády. Talianske vojenské ani politické kruhy mu však neboli naklonené. Vplyvom svojej diplomacie sa mu však nakoniec podarilo prelomiť ľady. Podarilo sa mu pre svoj plán získať jedného z najväčších odporcov: ministra zahraničia S. Sonnina. Aby Štefánik, vtedy už ako plukovník francúzskej armády, zvýšil svoju osobnú agitáciu, vypracoval memorandum, v ktorom zhrnul všetky svoje argumenty a predložil ho Sonninovi a šéfovi gen. štábu generálovi Diazovi v Ríme. Výsledkom bolo, že dňa 21. apríla 1918 Štefánik podpísal s ministerským predsedom Orlandom dvojstrannú zmluvu o vytvorení samostatnej česko-slovenskej armády, ktorá úplne podliehala ČSNR. Vojsko vyzbrojovalo Taliansko, čo bolo v zmluve dané ako pôžička. Nábor dobrovoľníkov pokračoval a 24. mája 1918 sa pred pomníkom Viktora Emanuela v Ríme konala veľkolepá slávnosť: odovzdávanie plukových vlajok česko-slovenským jednotkám.

V júli roku 1917 preletela svetom správa o vystúpení Česko-slovenských légií v Rusku. Mali už 50 000 príslušníkov a čoskoro sa zapojili do bojov proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku. Podpísanie mieru medzi sovietskou vládou a Ústrednými mocnosťami v marci 1918 však spôsobilo, že česko-slovenské vojsko v Rusku stratilo spojenca. To viedlo k demoralizácii vojska a bolo potrebné, aby Štefánik odišiel do Ruska k ohrozeným légiám. Štefánik, ktorý mal už od 20. júna 1917 hodnosť generála, sa teda vybral z Paríža na cestu.

Najprv však navštívil USA, kde spolu s Masarykom a generálom Janinom preberali ďalšie plány. Dňa 24. septembra potom odcestoval do Tokia, kde ale pre opätovné problémy so žalúdkom pobudol až mesiac a cesta na Sibír sa predlžovala. Medzitým už nič nebránilo tomu, aby sa po medzinárodnom uznaní ČSNR mohol tento orgán premeniť de facto na vládu. Stalo sa tak 14. októbra 1918. Vláda bola trojčlenná: Masaryk bol ministerským predsedom, Beneš ministrom vnútra a Štefánik ministrom vojny. Krátko nato uverejnil Masaryk aj „Vyhlásenie nezávislosti Česko-Slovenska“, tzv. Washingtonskú deklaráciu. Tá zapôsobila na americkú verejnosť i na prezidenta Wilsona. Wilson reagoval na návrh prímeria zo strany Rakúsko-Uhorska tak, že po jeho uzavretí majú o budúcnosti monarchie rozhodnúť jej národy samy. A tie sa už rozhodli. Došlo k vystúpeniu domáceho odboja a 28. októbra k vyhláseniu Československej republiky.

V Ženeve sa uskutočnilo zjednotenie domáceho odboja na čele s Karolom Kramářom a zahraničnej delegácie vedenej E. Benešom. Dohodli sa na osobe prezidenta: T. G. Masarykovi i novej česko-slovenskej vláde, ktorej predsedom sa stal Karel Kramář, ministrom zahraničia Eduard Beneš, minister vojny M. R. Štefánik a rezort obrany prevzal V. Klofáč. Zakrátko Nemecko kapitulovalo a vojna sa skončila. Štefánik sa o všetkom dozvedel v Japonsku. Chcel sa hneď vrátiť do Paríža, no najprv chcel splniť svoju úlohu na Sibíri.

Dňa 13. novembra 1918 nastúpil na loď do Vladivostoku. Po príchode chcel dohodnúť s vojenským velením podrobnosti presunu legionárov do vlasti. Okrem toho, vzhľadom na vznik Československej republiky, zrušil Odbočku ČSNR v Rusku a vymenoval Bohdana Pavlů za splnomocnenca česko-slovenskej vlády v Rusku. Z rúk generála Janina prevzal Rad veliteľa Čestnej légie a 25. januára 1919 opustil Rusko a odišiel do Paríža.

Po príchode bolo jeho hlavnou starosťou stiahnutie sibírskych légií a ich odsun do vlasti. Stretol sa preto aj s Georgesom Clemenceaum i maršalom Fochom. V Paríži sa Štefánik zúčastnil aj na práci mierovej konferencie, zaoberal sa budovaním česko-slovenského letectva, mal plány pre zriadenie štátnej správy a podpory vedy v novom štáte.

V máji 1919 odišiel do Talianska. Navštívil tam svoju poslednú lásku markízu Giulianu Benzoniovú, s ktorou si plánoval budúcnosť. Okrem toho urovnával aj spor medzi francúzskou a talianskou vojenskou misiou a ten sa mal definitívne doriešiť po jeho príchode do Bratislavy

Tragická nehoda

Na rodnú vlasť sa Štefánik veľmi tešil, lebo ju nenavštívil od smrti svojho otca (1913). Dňa 4. mája 1919 nastúpil Štefánik na letisku Campoformido pri Udine do lietadla typu Caproni 450 (č. 11 495), sprevádzaný dvoma talianskymi letcami, poručíkom Giottom Mancinelliom Scottim a seržantom Umbertom Merlinom, a mechanikom-rádiotelegrafistom Gabrielom Aggiustom. Cieľom jeho cesty bolo letisko vo Vajnoroch pri Bratislave. Lietadlo však nepristálo, pretože keď sa už blížilo k miestu pristátia, náhle sa zrútilo neďaleko Ivanky pri Dunaji v kat.území obce Most pri Bratislave. M. R. Štefánik a všetci členovia posádky boli na mieste mŕtvi.

Milan Rastislav Štefánik je pochovaný v mohyle na Bradle, vrcholnom diele architekta Dušana Jurkoviča.

Oficiálna teória

Havária lietadla sa precízne nevyšetrila a úplne nevysvetlila. Podľa oficiálnych správ bolo príčinou zlé počasie (čo však svedecké výpovede vyvrátili – v ten deň bolo slnečno a slabý vietor), technická porucha lietadla (avšak škody spôsobené na stroji, veľké možnosti na núdzové pristátie a svedkami opisovaný výbuch viditeľný zo vzdialenosti vyše 10 km tomu nenasvedčuje) a streľba Maďarov (táto teória je však veľmi nepravdepodobná). Oficiálne vyšetrovanie tragickej nehody M.R.Štefánika čs. úradmi sa uskutočnilo až v roku 1926 - 1928.

Teória o atentáte

Podľa Emila Karola Kautského, zaoberajúceho sa analýzou historických okolností Štefánikovej smrti, majú nepriame dôkazy a štúdium povojnového vývoja v Česko-Slovensku naznačovať, že sa stal obeťou stretu francúzskeho a talianskeho geopolitického záujmu v strednej Európe či mocenských ambícií Edvarda Beneša a Tomáša G. Masaryka. Tomuto faktu nasvedčuje prudké nepriateľstvo medzi Štefánikom a Benešom po odhalení Benešovej tajne podpísanej zmluvy s Francúzskom (v neprospech Talianska) a po zistení spreneverenia darov zahraničných Slovákov na chod česko-slovenských légií.

Podľa zástancov tejto teórie sú dôkazmi o atentáte pitevná správa, priebeh nehody ako aj fakt, že svedecké výpovede obsahujúce zmienku o streľbe boli vyšetrujúcimi orgánmi ignorované.

Niektorí svedkovia tvrdili, že počuli streľbu alebo videli vojakov z kasární páliť na lietadlo. Podľa svedeckej výpovede pplk. Rudolfa Fabiána, sa na lietadlo strieľalo aj napriek tomu, že letci leteli nízko, kričali a mávali bielymi vreckovkami. Taktiež sa domnieval, že „možné by bolo, že vlastné hliadky rozostavené u Ivanky na lietadlo strieľali.“

Za ďalší dôkaz je považovaný príbeh rádiotelegrafistu Jiřího Formana, uverejnený 26. mája 1996 v českých novinách Nedělní hlasatel vydávaných v Kanade. Podľa neho dostali prvé hlásenie o Štefánikovom prílete, no v druhom hlásení bolo lietadlo označené za nepriateľské a vydaný rozkaz na jeho zostrelenie. Z obavy o stíhanie spolu so svojim kolegom, taktiež svedkom incidentu, emigrovali do Francúzska. Po návrate do vlasti sa nedokázali skontaktovať s priateľmi z jednotky, pretože už nežili (podľa príbuzných sa stali obeťami havárie, našli ich obesených a pod.). Táto teória preto predpokladá, že nepohodlní svedkovia boli postupne odstránení tajnou políciou.

Pocty

Na počesť Milana Rastislava Štefánika je pomenovaná planétka (3571) Milanštefánik. Treba pripomenúť aj to, že spolu s Vojtěchom Preissigom vytvorili prvý návrh Česko-slovenskej vlajky[12], ktorý bol prvýkrát publikovaný v roku 1915 na známkach U.S. Post a taktiež na pohľadniciach a plagátoch vyzývajúcich krajanov k naverbovaniu do ČS Armády. [ch%C3%BDba zdroj] Na počesť M. R. Štefánika 4. mája 1999 vo francúzskom meste Meudon postavili na terase pred Observatóriom sochu. Prezident SR Rudolf Schuster udelil M. R. Štefánikovi 7. mája 2004 hodnosť generála Ozbrojených síl Slovenskej republiky in memoriam. Generálovi Štefánikovi udelili 21. júla 2004 preukaz vojnového veterána s číslom 0001. Stalo sa tak na slávnosti v Košariskách pri príležitosti 124. výročia jeho narodenia. Podľa Milana Rastislava Štefánika bolo pomenovaných mnoho slovenských ulíc, námestí, inštitúcií (Akadémia ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika, Letisko M. R. Štefánika) a pod.

Vyznamenania

Rad čestnej légie (Francúzsko) - dôstojník Vojnový kríž 1914-1918 (Francúzsko) rytier Rádu sv. Maurica a Lazara (Francúzsko) Čestný vojnový kríž (Taliansko)

Camille Flammarion: „Bol nadaný neúnavnou činorodosťou, energický, schopný zotrvať na vrchole Mont Blancu niekoľko dní a aj niekoľko týždňov, živiac sa čímkoľvek, dokázal nespať a splniť všetky úlohy, nepochybovať o ničom, hoci sa mi jeho zdravie zdalo príliš krehké; generál minister Štefánik ostane v našich spomienkach typom muža celkom výnimočného.“