Martin Hollý, ml.

https://sk.wikipedia.org/wiki/Martin_Holl%C3%BD_ml.

Martin Hollý ml. (* 11. august 1931, Košice – † 18. marec 2004, Bratislava) bol slovenský filmový a televízny režisér a scenárista. Syn herca a divadelného režiséra Martina Hollého st.

Začiatky a televízna tvorba

Už ako dieťa sa Martin Hollý mladší vďaka otcovi dostal k filmovaniu a ako štvorročný hral Jánošíkovho malého syna v slovenskom filme Jánošík (1935). V rokoch 1951 - 1953 študoval réžiu na FAMU. Štúdium nedokončil a začal pracovať v Štúdiu krátkych filmov Bratislava (1953 - 1957). V rokoch 1958 - 1961 pôsobil ako asistent réžie na Barrandove. Od roku 1962 pracoval ako režisér Slovenského filmu v Bratislave. Debutoval filmom Havrania cesta (1962), ktorý vznikol podľa rozhlasovej hry Ľudovíta Filana A bolo svetlo z roku 1958. Film predstavil nóvum v zobrazení skutočných problémov živých ľudí, nie abstraktných budovateľov socializmu. Vniesol do kinematografie prvok kritickosti a autenticity. Hovorí tiež o tom, ako úspech v práci motivuje dobrá výplata a že dosadzovanie neodborných kádrov kriví ľudské charaktery. V televízii natočil filmy Sudca a jeho kat (1966), Balada o siedmich obesených (1968) - ocenený na MTTF v Monte Carlo a na festivale v Sorrente. Päť revolucionárov je zatknutých za pokus o atentát na vysokopostaveného predstaviteľa cárskej moci. Vo väzbe čakajú na popravu spolu s ďalšími dvoma odsúdenými. Snímka zobrazuje individuálne prežívanie posledných chvíľ. Zaujímavú scénografiu tu vytvoril Anton Krajčovič. Ďalej pre televíziu Hollý nakrútil filmy Bašta (1969), A. C. Dupin zasahuje (1970), Stroskotanie Danubia (1977), Amok (1977), Zámek v Čechách (1993). Celovečerné filmy pre kiná začal natáčať v roku 1962. V posledných rokoch svojho života sa venoval najmä dabingu a ako tvorca dokumentárnych profilov z cyklu Tucet.

V roku 1982 dostal titul zaslúžilý umelec a v roku 2001 bol ocenený Zlatou kamerou na MFF Art Film Trenčianske Teplice.

Charakteristika tvorby[

Už v dokumentaristických začiatkoch sa prejavuje jeho výrazný rozprávačský talent. Okrem dotyku so sociálnou skutočnosťou hľadá vnútorný príbeh a vonkajšiu fakticitu zdôvodňuje psychickou situáciou. Diela sa často nachádzajú na hranici dokumentárneho a hraného filmu, inscenuje motivácie, vytvára vnútornú kauzalitu. Autentické postavy, nehercov režíruje po krajnú hranicu ich herectva. V dielach nekladie dôraz na filmové metafory, ale skôr na budovanie dramatických vzťahov a akcií. Zvýrazňovanej psychológii postáv podriaďuje aj formálne zobrazenie, napr. dĺžkou záberov, vnútorným rytmom. Rovnako, ako aj Luther považuje režisérsku úlohu za službu príbehu, než za osobnú výpoveď. Do jeho stabilnej časti tímu patrili najmä kameraman Václav Krška a hudbu vytváral Zdeněk Liška. Na začiatku sedemdesiatych rokov režíruje prvé dve časti Bukovčanovho tatranského triptychu - Medená veža a Orlie pierko. Filmy mali za úlohu naplniť kiná a nie vytvárať intelektuálny diskurz. Vyhýbajú sa ideológii, vyzdvihujú fotogenickosť exteriérov a typológiu mužských hrdinov.

Téma minulosti

V roku 1973 nakrúca film Hriech Kataríny Padychovej podľa Jilemnického poviedky Návrat a scenára Moniky Gajdošovej. Hlavná postava je blízka ženskej hrdinke z filmu Pole neorané (Zuzana Cudráková), ktorý taktiež zobrazuje chudobu Kysúc, vysťahovalectvo, neveru, tehotenstvo a následné odvrhnutie spoločnosťou. V Hollého diele však do popredia vystupuje psychológia ženskej postavy, jej utrpenie. O rok neskôr prináša Hollý ďalšiu snímku s názvom Kto odchádza v daždi..., podľa literárnej predlohy Jána Jonáša a scenára Tibora Vichtu. Film narúša schému typického zobrazenia kolektivizácie. Posledný z trojice filmov o minulosti je Smrť šitá na mieru z roku 1979. Príbeh je inšpirovaný skutočnou udalosťou. Zobrazuje obeť hospodárskej krízy, majiteľa krajčírskeho salónu tesne pred bankrotom. Na záchranu svojej rodiny chce obetovať svoj život a svoju životnú poistku. Konanie i rozmýšľanie i je v tomto prípade racionálne, prekombinované, alebo aj neľudské. Veľký úspech prinieslo režisérovi aj nasledujúce dielo Signum Laudis roku 1980. Film je prvou skutočnou koprodukciou českej a slovenskej kinematografie v právnom i ekonomickom zmysle. Názov filmu odkazuje k vyznamenaniu, k "znameniu chvály". Dostane ho fanatický nadšenec armády, ktorý svojou angažovanosťou a zaslepenosťou naháňa strach. Snímka je akousi meditáciou o militarizácii duše.

Ocenenia

V roku 2001 mu prezident Rudolf Schuster prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.

Režijná filmografia

1962: Havrania cesta

1964: Prípad pre obhajcu

1966: Jeden deň pre starú paniu

1970: Medená veža

1971: Orlie pierko

1973: Hriech Kataríny Padychovej

1974: Kto odchádza v daždi...

1975: Horúčka

1977: Súkromná vojna

1979: Smrť šitá na mieru

1980: Signum laudis

1981: Noční jazdci

1982: Soľ nad zlato

1983: Mŕtvi učia živých

1985: …nebo být zabit

1987: Zuřivý reportér

1988: Lovec senzací

1989: Právo na minulosť

1990: Tichá bolest

1995: Cesta peklem

Dokumentárna filmografia

1957: Na vedľajšej koľaji

1958: Ľudia na vode

Herecká filmografia[

1935: Jánošík

1957: Zemianska česť

1960: Na pochode sa vždy nespieva

1981: Noční jazdci

2004: O dve slabiky pozadu