Pavol Jozef Šafárik

https://en.wikipedia.org/wiki/Pavel_Jozef_%C5%A0af%C3%A1rik https://sk.wikipedia.org/wiki/Pavel_Jozef_%C5%A0af%C3%A1rik

Pavel Jozef Šafárik (13 May 1795– 26 June 1861) was a Slovak philologist, poet, one of the first scientific Slavists; literary historian, historian and ethnographer.

Family

His father Pavol Šafárik (1761–1831) was a Protestant clergyman in Kobeliarovo and before that a teacher in Štítnik (Csetnek), where he was also born. His mother, Katarína Káresová (1764–1812) was born in a poor lower gentry family in Hanková and had several jobs in order to help the family in the poor region of Kobeliarovo. P. J. Šafárik had two elder brothers and one elder sister. One brother, called Pavol Jozef as well, died before Šafárik was born. In 1813, after Katarína's death, Šafárik's father married the widow Rozália Drábová, although Šafárik and his brothers and sister were against this marriage. The local teacher provided Šafárik with Czech books.

On the 17 of June 1822, when he was in Serbia (see below), P. J. Šafárik married 19-year-old Júlia Ambrózy de Séden (Slovak: Júlia Ambróziová; 1803–1876), a highly intelligent member of lower gentry born in 1803 in present-day Serbia. She spoke Slovak, Czech, Serbian and Russian, and supported Šafárik in his scientific work. In Serbia, they also had three daughters (Ľudmila, Milena, Božena) and two sons (Mladen Svatopluk, Vojtěch), but the first two daughters and the first son died shortly after their birth. Upon Šafárik's arrival in Prague, they had 6 further children, out of which one died shortly after its birth.

His eldest son Vojtěch (1831–1902) became an important chemist, Jaroslav (1833–1862) became a military doctor and later the supreme assistant at the Joseph Academy in Vienna, Vladislav (1841 - ?) became a professional soldier, and Božena (1831–?) married Josef Jireček (1825–1888), a Czech literary historian, politician and a tutor in Šafarík's family. Vojtech wrote an interesting biography of his father - Co vyprávěl P. J. Šafařík (What Šafárik said) - and the son of Božena and Jireček the study Šafařík mezi Jihoslovany (Šafárik among the Southern Slavs).

Life

Upper Hungary (today's Slovakia) (1795–1815)

Pavel spent his childhood in the region of Kobeliarovo in northern Gemer (Gömör) characterized by attractive nature and rich Slovak culture. He gained his basic education from his father. As P. J. Šafárik's son Vojtech put it later in his book (see Family): When, at the age of 7, his father showed him only one alphabet, he by himself hands down learned to read, and from then on he was always sitting on the stove and was reading. By the age of eight, he had read the whole Bible twice and one of his favorite activities was preaching to his brothers and sister, and to local people.

In 1805–08 Šafárik studied at a "lower gymnasium" (in some sources described as Protestant school which was just changed into a middle Latin school) in Rožňava (Rozsnyó), where he learned Latin, German and Hungarian. Since he did not have enough money to finance his studies, he continued his studies in Dobšiná (Dobsina) for two years, because he could live there with his sister. At that time, it was absolutely necessary for anyone, who wanted to become a successful scientist in the Kingdom of Hungary (which included today's Slovakia) to have a good command of Latin, German, and Hungarian. Since the school in Rožňava specialized in Hungarian and the school in Dobšiná in German, and Šafárik was an excellent student and both schools had a good reputation, all prerequisites for a successful career were fulfilled as early as at the age of 15.

In 1810-1814 he studied at the lyceum of Kežmarok (Késmárk), where he got to know many Polish, Serbian and Ukrainian students and his most important friend Ján Blahoslav Benedikti, with whom they together read texts of Slovak and Czech national revivalists, especially those of Josef Jungmann. He was also familiarized with classical literature and German esthetics (also thanks to the excellent library of the lyceum), and started to show interest in Serbian culture. He graduated from the following branches of study: philosophy (including logic, metaphysics, mathematics, physics, economia ruralis, Latin style, comparative philosophy and history of the Kingdom of Hungary), politics and law (including jus naturae, jus privatum civile et criminale, scienciae politicae), and theology (including dogmatic and moral theology, hermeneutics, Greek language, Hebrew language, physics, medicine, natural law, state law and international law). The studies at this school were very important for his life, as he pointed out later himself, and since this was a largely German school, he was able to get a (partial) scholarship for a university in Germany.

He worked as a private tutor in the family of Dávid Goldberger in Kežmarok between 1812 and 1814, which he also did one year after the end of his studies in Kežmarok. His mother died in late 1812 and his father remarried 6 months later. His first larger work was a volume of poems entitled The Muse of Tatras with a Slavonic Lyre published in 1814 (see Works). The poems were written in the old-fashioned standard of the Moravian Protestant translation of the Bible that the Slovak Lutherans used in their publications with many elements from the Slovak and some from the Polish language.

Germany (1815–1817)

In 1815 he began to study at the University of Jena, where he turned from a poet into a scientist. It was the wish of his father, who financed him, to study there.

He attended lectures in history, philology, philosophy and natural sciences (lectures held by the professors Fries, Oken, Luden, Eichenstädt), studied books of Herder and Fichte, was observing current literature and studied classical literature. While there he also translated into Czech the Clouds of Aristophanes (issued in the Časopis Českého musea [Journal of the Bohemian museum] in 1830) and the Maria Stuart of Schiller (issued in 1831). In 1816 he became a member of the Latin Society of Jena. 17 of Šafárik's poems written at this time (1815–16) appeared in the Prvotiny pěkných umění by Hromádka in Vienna and made Šafárik well-known among the Slovaks and the Czech lands. In Jena, which Šafárik liked very much, he mainly learned to apply scientific methods and found a lot of new friends. One of them was the important Slovak writer Ján Chalupka, and another one, Samuel Ferjenčík, introduced him to Johann Wolfgang Goethe. Although he was an excellent student, Šafárik had to leave the University of Jena in May 1817 for unknown reasons (probably lack of money).

In 1817, on his way back home, he visited Leipzig and Prague. In Prague, where he was searching for a tutor job, he spent one month and joined the literary circle, whose members were Josef Dobrovsky, Josef Jungmann and Vaclav Hanka, whom Šafárik thus got to know in person.

Upper Hungary (today's Slovakia) (1817–1819)

Between the summer of 1817 and June 1819, he worked as a tutor in Pressburg (Bratislava) in the well-known family of Gašpar Kubínyi. He also became a good friend of the Czech František Palacký, with whom he had already exchanged letters before and who was also a tutor in Pressburg at that time. The town of Pressburg was a social and intellectual center of the Kingdom of Hungary at that time. In the spring of 1819, Šafárik befriended the important Slovak writer and politician Ján Kollár.

Before he left for Serbia, Šafárik spent some time in Kobeliarovo and with his grandfather in Hanková. This was the last time Šafárik saw his native country.

Serbia (1819–1833)

In April 1819, his friend Ján Blahoslav Benedikti helped him to get a doctor's degree, which he needed in order to become headmaster of a new gymnasium in Novi Sad (Újvidék), in the south of the Kingdom of Hungary, where he befriended the teacher and writer Georgije Magarašević. From 1819 to 1833 he was headmaster and teacher at the Serbian Orthodox gymnasium at Novi Sad. All other teachers at the gymnasium were Serbs, including novelist Milovan Vidaković, who taught there at the same time as Šafárik. He himself taught mathematics, physics, logic, rhetoric, poetry, stylistics and classic literature in Latin, German, and when Magyarization (Hungarisation) by the authorities intensified, also in Hungarian. From 1821 onwards, he also worked as a tutor of the son of the nephew of Metropolitan Stefan Stratimirović. In 1824 he had to renounce the post of headmaster because the Austrian government prohibited the Serbian Orthodox Church from employing Protestants from the Kingdom of Hungary. This caused Šafárik, who had to finance his newly arisen family, to lose a substantial source of income. He therefore tried to find a teaching position in his native country, but for various reasons he did not succeed. In Novi Sad he studied Serbian literature and antiquities, and he acquired many rare - especially Old Church Slavonic - books and manuscripts, which he used in Prague later. He also published a collection of Slovak folk songs and sayings in collaboration with Ján Kollár and others (see Works). In 1826 his Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten was published. This book was the first attempt to give anything like a systematic account of the Slavonic languages as a whole.

Bohemia (1833–1861)

In 1832 he finally decided to leave Novi Sad and tried to find a teacher or librarian job in Russia, but again without success. In 1833, with the help of Ján Kollár and on invitation of influential friends in Prague who promised to finance him, he went to Prague, where he spent the remainder of his life. During his entire stay in Prague, especially in the 1840s, his very existence depended on the 380 guldens he received annually from his Czech friends under the condition which explicitly expressed František Palacký: "From now on, anything you write, you will write it in the Czech language only." Šafárik was an editor of the journal Světozor (1834–1835). In 1837 poverty compelled him to accept the uncongenial office of censor of Czech publications, which he abandoned in 1847. Between 1838 and 1842 he was first editor, later conductor, of the journal Časopis Českého musea, since 1841 he was a custodian of the Prague University Library. In Prague, he published most of his works, especially his greatest work Slovanské starožitnosti ("Slavonic Antiquities") in 1837. He also edited the first volume of the Výbor (selections from old Czech writers), which appeared under the auspices of the Prague literary society in 1845. To this he prefixed a grammar of the Old Czech language (Počátkové staročeské mluvnice).

In the papers collection Hlasowé o potřebě jednoty spisowného jazyka pro Čechy, Morawany a Slowáky ("Voices on the necessity of a united standard language for the Bohemians, Moravians and Slovaks") published by Ján Kollár in 1846, Šafárik moderately criticized Ľudovít Štúr's introduction of a new Slovak standard language (1843) that replaced the previously used Lutheran standard which was closer to the Czech language (the Slovak Catholics used a different standard). Šafárik – as opposed to most of his Czech colleagues – always considered the Slovaks a separate nation from the Czechs (e.g. explicitly in his works Geschichte der slawischen Sprache... and in Slovanský národopis) but he advocated the use of Slovacized Czech ("Slovak style of the Czech language") as the only literary language among the Slovak people.

During the Revolution of 1848 he was mainly collecting material for books on the oldest Slavic history. In 1848 he was made head of the University Library of Prague and a masterful professor of Slavonic philology in the University of Prague, but resigned to the latter in 1849 and remained head of the university library only. The reason for this resignation was that during the Revolution of 1848-49 he participated at the Slavic Congress in Prague in June 1848 and thus became suspicious for Austrian authorities. During the absolutistic period following the defeat of the revolution, he lived a secluded life and studied especially older Czech literature and Old Church Slavonic texts and culture.

In 1856/57, as a result of persecution anxieties, overwork, and ill health, he became physically and mentally ill and burned most of his correspondence with important personalities (e.g. with Ján Kollár). In May 1860, his depressions made him jump into the Vltava river, but he was saved. This event produced considerable sensation among the general public. In early October 1860 he asked for retirement from his post as University Library head. The Austrian emperor himself enabled him this in a letter written by his majesty himself and granted him a pension, which corresponded to Šafárik's previous full pay. Šafárik died in 1861 in Prague and was buried in the evangelical cemetery in Karlín Quarter.

Works

Poetry

Ode festiva... (Levoča, 1814), an ode to the baron and colonel Ondrej Máriassy, the patron of the Kežmarok lyceum, on the occasion of his return from the war against Napoleon Tatranská múza s lyrou slovanskou (Levoča, 1814) [literally: 'The Muse of Tatras with a Slavonic Lyre - poems inspired by Classical, contemporaneous European literature (Friedrich Schiller) and by Slovak traditions and legends (Juraj Jánošík)

Scientific works

Promluvení k Slovanům [literally: An address to the Slavs] in: Prvotiny pěkných umění (1817, ?) - inspired by Herder and other national literatures, he calls the Slovaks, Moravians and Bohemians to collect folk songs Počátkové českého básnictví, obzvláště prozodie (1818, Pressburg), together with František Palacký [literally:Basics of Czech poetry, in particular of the prosody] - deals with technical issues of poetry writing Novi Graeci non uniti ritus gymnasii neoplate auspicia feliciter capta. Adnexa est oratio Pauli Josephi Schaffarik (1819, Novi Sad) Písně světské lidu slovenského v Uhřích. Sebrané a vydané od P. J. Šafárika, Jána Blahoslava a jiných. 1-2 (Pest 1823-1827) /Národnie zpiewanky- Pisne swetské Slowáků v Uhrách (1834–1835, Buda), together with Jan Kollár [literally: Profane songs of the Slovak people in the Kingdom of Hungary. Collected and issued by P. J. Šafárik, Ján Blahoslav and others. 1-2 / Folk songs - Profane songs of the Slovaks in the Kingdom of Hungary] - Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten (1826, Pest), [literally:History of the Slavic language and literature by all vernaculars] - a huge encyclopedia-style book, the first attempt to give anything like a systematic account of the Slavonic languages as a whole. Über die Abkunft der Slawen nach Lorenz Surowiecki (1828, Buda) [literally: On the origin of the Slavs according to Lorenz Surowiecki] - aimed to be a reaction the Surowiecki's text, the text developed into a book on the homeland of the Slavs and challenges modern theory that Slavs were newcomers to Europe in 5th and 6th century AD. Serbische Lesekörner oder historisch-kritische Beleuchtung der serbischen Mundart (1833, Pest) [literally: Serbian anthology or historical and critical elucidation of the Serbian vernacular] - explanation of the character and development of the Serbian language Slovanské starožitnosti(1837 + 1865, Prague) [Slavonic Antiquities], his main work, the first bigger book on the culture and history of the Slavs, a second edition (1863) was edited by Josef Jireček (see Family), a continuation was published only after Šafáriks death in Prague in 1865; a Russian, German and Polish translation followed immediately; the main book describes the origin, settlements, localisation and historic events of the Slavs on the basis of an extensive collection of material; inspired by Herder's opinions, he refused to consider the Slavs as Slaves and barbarian as was frequent at that time especially in German literature; he states that all Slavs have a common ethnicity under old name of Serbs/Sorabs and that before they were known as Veneti/Wends and Illiryans; the book substantially influenced the view of the Slavs, however not enough to change the theory of Slavic migrations to central Europe from Asia Monumenta Illyrica (1839, Prague) - monuments of old Southern Slavic literature, which clearly states his views that Slavs are Illyrians Die ältesten Denkmäler der böhmischen Sprache... (1840, Prague) [literally: The oldest monuments of Czech language . . . ], together with František Palacký Slovanský národopis (1842- 2 editions, Prague) [literally: Slavic ethnology], his second most important work, he sought to give a complete account of Slavonic ethnology; contains basic data on individual Slavic nations, settlements, languages, ethnic borders, and a map, on which the Slavs are formally considered one nation divided into Slavic national units. As he demonstrates: all Slavs were once called Serbs/Sorabs and prior to that Illyrians. Hence, once one nation divided into smaller tribes which later formed countries, two tribes kept their original name: Lusatian Serbs (today a minority in Germany) and Balkan Serbs who live on territories of modern day Serbia, Montenegro, Bosnia and Hercegovina and parts of Croatia Počátkové staročeské mluvnice in: Výbor (1845) [literally: Basics of Old Czech grammar] Juridisch - politische Terminologie der slawischen Sprachen Oesterreich (Vienna, 1850) [Legal and political terminology of the Slavic languages in Austria], a dictionary written together with Karel Jaromir Erben, Šafárik and Erben became - by order of Alexander Bach members of a committee for Slavic legal terminology in Austria Památky dřevního pisemnictví Jihoslovanů (1851, Prague) [literally: Monuments of old literature of the Southern Slavs] - contains important Old Church Slavonic texts Památky hlaholského pisemnictví (1853, Prague) [literally: Monuments of the Glagolitic literature] Glagolitische Fragmente (1857, Prague), together with Höfler [literally: Glagolitic fragments] Über den Ursprung und die Heimat des Glagolitismus (1858, Prague) [literally: On the origin and the homeland of the Glagolitic script] - here he accepted the view that the Glagolitic alphabet is older than the Cyrillic one Geschichte der südslawischen Litteratur1-3 (1864–65, Prague) [literally: History of Southern Slavic literature], edited by Jireček

Collected works & papers

Sebrané spisy P. J. Šafaříka 1-3 (Prague 1862–1863, 1865) Spisy Pavla Josefa Šafaříka 1 (Bratislava 1938)

Recognition

Pavol Jozef Šafárik University in Košice is named after him. Gymnázium Pavla Jozefa Šafárika in Rožňava is named after him. A street in Novi Sad and a street in Belgrade are named after him. Slovak cultural center Pavel Jozef Šafárik in Novi Sad. A street in Prague is named after him Tornaľa is town in southern Slovakia with Hungarian majority, was renamed as "Šafárikovo" between 1948 and 1992.

Annotations

(Safáry, Schaffáry, Schafary, Saf(f)arik, Šafarík, Szafarzik; Czech: Pavel Josef Šafařík; German: Paul Joseph Schaffarik; Serbian: Павле Јосиф Шафарик; Latin: Paulus Josephus Schaffarik; Hungarian: Pál József Safarik

http://hu.wikipedia.org/wiki/Pavel_Jozef_%C5%A0af%C3%A1rik

Pavel Jozef Šafárik

Pavel Jozef Šafárik (Feketepatak (Csetnek mellett, Gömör vármegye), 1795. május 13. – Prága, 1861. június 26.) bölcseleti doktor, szlovák nyelvész és történész, a prágai egyetem könyvtárnoka.

Pavel Šafarik ágostai evangélikus lelkész és Káresz Katalin fia.

1817 szeptemberében nevelő lett Pozsonyban Kubinyi László mellett. 1819 májusában az újvidéki görög nem egyesült katolikus szerb főgimnázium patronátusa megválasztotta a humaniorák tanárának, egyszersmind a főgimnázium igazgatásával is megbízta, ahol 14 évet töltött mint tanár (az első 6 évben a gimnázium igazgatója is volt). Az új gimnáziumot szervezte és mint az egyedüli tanár, aki a magyar nyelvet bírta, ezt is tanította. Itt megnősült, neje zsédeni Ambrózy Júlia haláláig hű társa volt.

https://sk.wikipedia.org/wiki/Pavel_Jozef_%C5%A0af%C3%A1rik

Pavol Jozef Šafárik (Safáry/Schaffáry/Schafary/Saf(f)arik/Šafarík/Szafarzik, po česky Pavel Josef Šafařík, po nemecky Paul Joseph Schaffarik, po latinsky Paulus Josephus Schaffarik, po maďarsky Pál József Saf(f)arik) (* 13. máj 1795, Kobeliarovo – † 26. jún 1861, Praha) bol slovenský básnik, historik, etnograf, slavista a univerzitný profesor. Založil vedeckú slavistiku. Svoje diela písal prevažne po nemecky alebo po česky.

Rodina

Život Šafárikovej rodiny, jeho rodičov, starých rodičov, príbuzných a súrodencov je úzko spätý so Štítnikom a jeho okolím.

Otec Pavol (Pavel) Šafárik (1761 – 1831) sa narodil v Štítniku 26. januára 1761, tu aj navštevoval latinskú školu. Dva roky chodil do školy v Kunovej Teplici, aby sa naučil po maďarsky. Po ukončení štúdií pôsobil ako učiteľ (preceptor) v okolí Štítnika asi 15 rokov. Pravdepodobne hmotné dôvody viedli Šafárikovho otca k tomu, že zanechal učiteľské povolanie a odišiel za farára do Kobeliarova.

Krátko na to sa narodil P. J. Šafárik. Jeho najstarší brat Ján mal vtedy už 12 rokov, sestra Mária 10 a ďalší brat Ľudovít Samuel 7 rokov. Matka P. J. Šafárika Katarína, rodená Káresová (1764 – 1812) pochádzala z chudobnej zemianskej rodiny v Hankovej. Mali spolu 5 detí, a to už spomenutých súrodencov P. J., a tiež „prvého" Pavla Jozefa narodeného 1791, ktorý ale po roku umrel.

Keďže kobeliarovská fara bola jednou z najchudobnejších v Gemeri a ak chcela Šafárikova matka primerane zabezpečiť svoje štyri deti, musela siať ľan, priasť, dávať si tkať, starať sa o hospodárstvo, a dokonca aj obchodovať. Aj preto bol v domácnosti vždy dostatok všetkého. Umrela 14. decembra 1812 ako 48-ročná.

Šafárikov otec sa polroka po jej smrti oženil druhýkrát (2. júna 1813), proti vôli svojich detí, s vdovou po rožňavsko – bystrianskom farárovi Pavlovi Lovčánimu, Rozáliou, rodenou Drábovou. Z prvého manželstva mala dve deti, dcéru Rozáliu a syna Pavla. S touto ženou, žil až do svojej smrti, do 4. februára 1831. Pavol Jozef Šafárik mal teda 4 vlastných, z toho jedného, „menovca" ani nepoznal, a 2 nevlastných súrodencov.

Osud manželky a detí po Šafárikovej smrti[upravi%C5%A5 | upraviť zdroj] Manželka P. J. Šafárika, Júlia, rodená Ambróziová, žila ešte pätnásť rokov po smrti svojho manžela. Umrela roku 1876 ako 73-ročná.

Najstarší syn Vojtech (1831 – 1902) po skončení štúdií v Göttingene dostal miesto profesora na obchodnej akadémii vo Viedni, neskôr sa stal význačným chemikom.

Mladší Jaroslav (1833 – 1862) ukončil medicínu na pražskej univerzite a stal sa druhým asistentom profesora Bohdálka, anatóma. Pre slabý plat roku 1858 odišiel od neho do Viedne za praktického vojenského lekára. Po návrate z vojny v Taliansku sa stal vrchným asistentom na c. k. Jozefínskej akadémii vo Viedni.

Najmladší syn Vladislav (1841 – ?), ktorý robil rodičom najväčšie problémy, začal študovať právo na pražskej univerzite, ale štúdium nedokončil. Odišiel k vojsku a bojoval v Taliansku pri Magente a Solferine, kde bol aj ranený. Čoskoro si získal dôstojnícku hodnosť.

Dcéra Božena (1831 – ?) sa vydala za Josefa Jirečka (1825 – 1888), literárneho historika a českého politika, ktorý bol určitý čas vychovávateľom v Šafárikovej rodine. Ich synom, a teda vnukom P. J. Šafárika, bol Konstantín Jireček, historik, autor štúdie Šafařík mezi Jihoslovany.

Život

Slovensko (1795 – 1815)

Narodil sa 13. mája 1795 v evanjelickej fare v Kobeliarove. Kobeliarovo, kde prežil P. J. Šafárik detstvo a kam sa rád vracal aj v neskoršom období, leží v juhovýchodnej časti Slovenského rudohoria. Je približne rovnako vzdialené od Rožňavy, Dobšinej a Jelšavy. Dalo by sa povedať, že sa nachádza v ťažisku pomyselného trojuholníka týchto troch miest.

Základy školského vzdelania, ako to zhodne uvádzajú životopisci, získal od otca, pričom všetci vychádzajú z neskorších zápisov jeho syna Vojtecha. Ten píše v knihe Co vyprávěl P. J. Šafařík…: „Když mu ale v 7 mém roce jen jednou abecedu celou ukázal, tu on sám hravě čísti se naučil, a již pak celý den na peci sedával čítaje. Do 8 ho roku již dvakráte byl celou biblii přečetl, a jedno ze zalíbených jeho zaměstnání bylo, že bratřím a sestře, jakož i lidem domácím kázával." Škola a učiteľ sa tu vôbec nespomína.

V životopisoch P. J. Šafárika sa uvádza, že na jeho národné povedomie vplýval v Kobeliarove jeden z tamojších písmakov menom Novák, ktorý mu požičiaval na čítanie české knihy. S najväčšou pravdepodobnosťou ide o tamojšieho učiteľa, „ludimagistra" Tomáša Nováka. Dôležitejším faktorom ale, ktorý vplýval na Šafárikovo národné povedomie bolo prostredie v ktorom žil. Tvorilo ho slovenský ľud, jeho piesne, rozprávky a povesti o zbojníkoch, spolu s krásou okolnej prírody. O hĺbke a intenzite vplyvu kobeliarovského prostredia na Šafárika, svedčia jeho spomienky na detstvo. Vedel si ich veľmi živo vybaviť aj po 50 – 60 rokoch, ako to vidieť v už vyššie spomenutej publikácií Co vyprávěl P. J. Šafařík…

V rokoch 1805 – 1808 študoval v Rožňave. Niektorí životopisci spomínajú nižšie gymnázium. Iní zase hovoria o evanjelickej škole, ktorá sa práve v nástupnom roku P. J. Šafárika postupne menila vo „vyššiu" strednú (latinskú) školu. Keďže Šafárik tu študoval len tri ročníky, viacerí životopisci sa prikláňajú k názoru, že nastúpil hneď do druhého ročníka donatistov. Počas rožňavských štúdií býval Šafárik u Ujházyho, kde sa zároveň stravoval, tak ako ďalší študenti i dievčatá, ktoré sa prišli do Rožňavy naučiť nemčinu a šitie. P. J. Šafárik pod vedením a osobným dohľadom svojho profesora, od roku 1806 aj svojho príbuzného, a jeho dcéry vydatej za Ujházyho, úspešne rozšíril svoje vedomosti a vzdelanie. Okrem povinnej latinčiny osvojil si maďarčinu a nemčinu.

Na jeseň roku 1808 odišiel P. J. Šafárik na štúdium humaniora do Dobšinej, hoci mohol pokračovať v syntaxi a rétorike. Hlavným dôvodom jeho odchodu bolo opäť pravdepodobne hmotné postavenie rodiny. Štúdium bolo výhodnejšie, pretože tu mohol bývať a aj býval, u sestry Márie, ktorá sa sem presťahovala z Rožňavy. P. J. Šafárik študoval v Dobšinej 2 roky, a to v školských rokoch 1808/1809 a 1809/1810. V štúdiu na dobšinskej škole dosiahol ešte väčšie úspechy než v Rožňave. V Dobšinej sa ďalej rozvinuli a prehĺbili predpoklady k jeho básnickej, pedagogickej a vedeckej činnosti. Splnil zároveň podmienky potrebné k ďalšiemu štúdiu, a tak odtiaľ odchádza s výborným vysvedčením, žiadúcimi vedomosťami z literatúry, so znalosťou latinčiny, nemčiny a maďarčiny. Štúdium v Dobšinej, kde sa hovorilo prevažne po nemecky, poskytovalo slovenským chlapcom možnosť aktívne si osvojiť nemeckú reč, prípadne zdokonaliť sa v nej. Z knihy Šafárik na Slovensku…: „...do Dobšinej prichádzali chlapci statkárov, dedinskej inteligencie remeselníkov a kupcov i zo vzdialenejších stolíc, aby okrem vedomostí z donáta, gramatiky a syntaxe osvojili si i nemeckú reč. Podobne chodievali chlapci zo slovenských rodín študovať na latinské školy do Gemera, Oždian a Rožňavy, aby si tu osvojili maďarčinu. Ak sa chceli vzdelanci Uhorska uplatniť v praxi, museli nevyhnutne ovládať všetky štyri jazyky krajiny: latinčinu, nemčinu, maďarčinu a slovenčinu." Z tohto hľadiska bolo pre P. J. ozaj šťastím, že študoval aj v Rožňave a, aj keď nevyhnutne, ale predsa aj v Dobšinej.

Ukončením štúdia v Dobšinej nastáva v živote 15-ročného Šafárika veľká zmena. Vyčerpal možnosti štúdia v regióne, a je preto nepriamo nútený opustiť rodinu a rodisko Kobeliarovo, gemerské prostredie, bohaté na kultúrnu históriu. Tým zároveň stratí bezprostredný kontakt so slovenskou dedinou a jej ľudom, jeho problémami, ale aj s jeho slovesnosťou a folklórom.

P. J. Šafárik prišiel do studeného a drsného podnebia Kežmarku na jeseň roku 1810. Čakalo ho tu päť rokov štúdia, študoval tu však len štyri roky. V dôsledku usilovnosti bol rétorom len jeden rok (1810/1811), po roku prešiel do filozofie a v školskom roku 1812/1813 bol už politikom juristom. V poslednom roku štúdia (1813/1814) absolovoval teológiu, ktorej obsah vyučovania okrem teologických disciplín tvorili prednášky z histórie a encyklopédie, z teoretickej a praktickej fyziky, zo zdravovedy a prirodzeného práva, z práva štátneho a práva národov. Štúdium v Kežmarku ukončil P. J. Šafárik v lete roku 1814 absolvovaním všetkých troch kurzov:

filozofického u J. Genersicha, v ktorom sa preberala logika, metafyzika, čistá a aplikovaná matematika, teoretická a experimentálna fyzika, ekonómia ruralis, latinský štýl, porovnávacia filozofia a história Uhorska; Šafárika vo všetkých predmetoch hodnotili známkou eminens; politicko – juridického pod vedením Š. Aderjána, kde učebný plán obsahoval predmety: jus naturae, jus privatum civile et criminale, scienciae politicae, ktorý skončil vo všetkých predmetoch ako eminenter; teologického u profesora Daniela Mihálika, kde si výborne osvojil dogmatickú a morálnu teológiu, úvod do kníh sv. Písma (hermeneutiku), gréčtinu a hebrejčinu. Ako podmienku pre prijatie na nemeckú univerzitu a získanie niektorého zo štipendií pre „uhorských" študentov v Nemecku vykonal kandidátikum z teológie u K. Genersicha s prospechom „eminenter profectus in theolog. praeparatoris".

Štúdium a pobyt v Kežmarku mal pre formovanie osobnosti P.J. Šafárika, ako básnika a neskoršieho vedca európskeho ba svetového formátu veľký význam. Sám o tom napísal vo vlastnom, po nemecky napísanom životopise. P. J. Šafárik sa v štúdiu vyznačoval mimoriadnou usilovnosťou, vynikal v „mravoch" (v správaní) i v prospechu, za čo ho v jednom i v druhom hodnotili známkou „eminens". Šafárik si dokonale osvojil nemčinu a klasické jazyky. V teologickom kurze sa učil gréčtinu a hebrejčinu. Gréčtina a latinčina mu otvárali brány k antickej a latinskej literatúre. Vedomosti poskytované školou si Šafárik rozširoval a prehlboval samovzdelávaním, v čom mu vytvárala vhodné pomienky bohatá lyceálna knižnica, ale aj diela a časopisy, ktoré si sám kupoval. Štúdium histórie a vedomosti z nej formovali v Šafárikovi historické vedomie, v ktorom začínala zaujímať dôležité miesto láska k českému a k slovenskému národu, postupne sa rozširujúc na národ srbský a neskôr na všetky slovanské národy. Tu na evanjelickom lýceu v Kežmarku sa spriatelil s J. Blahoslavom, ako aj poľskými, srbskými, ukrajinskými študentmi, čo taktiež ovplyvnilo jeho slovanskú orientáciu a literárnu, najmä básnickú tvorbu. Šafárikova láska k rodnému kraju, vlasti, národu a jazyku našla konkrétny výraz v básnickej tvorbe a v zbieraní slovenských ľudových piesní. Výsledkom básnickej tvorby v Kežmarku bola oslavná báseň na Ondreja Máriassyho, patróna lýcea, baróna z Markušoviec a Batizoviec z príležitosti jeho návratu ako kolonela pešiakov z vojny proti Napoleonovi pod názvom Ode festiva. Do literatúry sa však uviedol básnickou zbierkou Tatranská Múza s lyrou slovanskou (Levoča 1814).

Na odporúčanie riaditeľa, alebo z niektorého z profesorov, Šafárik, ako vynikajúci študent, ktorý bol len rok rétorom, a rok preskočil do filozofie, prijal v roku 1812 miesto súkromného vychovávateľa v rodine Dávida Goldbergera. Práve v tomto období, ako je už spomenuté vyššie, nastali v jeho rodnom Kobeliarove veľké zmeny. Dňa 14. decembra mu umrela matka, ktorú veľmi miloval a otec sa po pol roku oženil druhýkrát so spomínanou Rozáliou.

Nemecko (1815 – 1817)

Po ročnom vychovávateľskom pôsobení pokračoval v štúdiu na Univerzite v Jene. Pre Jenu sa P. J. Šafárik definitívne rozhodol počas štúdií v Kežmarku, predovšetkým na želanie otca. Hradením študijných nákladov v Jene sa písomným potvrdením zaviazal otec, potešený tým, že aspoň jeden z jeho synov bude kráčať v jeho šľapajach. V Jene býval v jednom dome so Samuelom Ferjenčíkom a Ondrejom Jamriškom, v posledom roku štúdia i s Jánom Benediktim. Žil veľmi skromne, o čom svedčí jeho rozprávanie synovi Vojtechovi.

Obdobie po napoleonských vojnách, v ktorom študoval Šafárik v Nemecku, poznamenávala vzrastajúca politická a kultúrna aktivita nemeckej mládeže. Politické ovzdušie na jenskej univerzite sa vyznačovalo slobodomyseľnosťou a kritickosťou voči reakčnému a politickému poriadku. Profesori a študenti otvorene a bez obáv vyjadrovali svoje náhľady a formulovali celonemecké požiadavky. P. J. Šafárik sa na podujatiach študentov nezúčastňoval, rešpektujúc Summu akademických zákonov, zakazujúcich účasť v „buršenšaftoch a landsmanšaftoch", ktorú podpísal. V Jene strávil P. J. Šafárik dva roky, čím skončil tri semestre. Dňa 16. mája 1816 sa stal členom Societas latina Jenensis.

Výsledkom Šafárikovej básnickej činnosti v Jene je sedemnásť básní, napísaných prevažne od októbra 1815 do mája 1816. Vyšli v Hromádkových Prvotinách pěkných umění vo Viedni a získali mu zvučné meno v Čechách a na Slovensku. Tri semestre štúdia na univerzite v Jene znamenali veľký prínos pre P. J. Šafárika v každom smere. Predovšetkým prispeli k formovaniu jeho odborného a vedeckého profilu. V Jene si osvojil kritické metódy vedeckého bádania. Tu si získal dôkladnú metodologickú prípravu pre vedeckú činnosť. V Jene si našiel ďalších priateľov z radov spolužiakov. Z nich Juraj Müller, bývalý vychovávateľ v rodine Kubínyiovcov, poskytol Šafárikovi informácie o tomto východnom mieste, prostredníctvom Samuela Ferjenčíka mohol osobne spoznať J. W. Goetheho a s Jánom Chalupkom mal spoločné literárno-umelecké záujmy.

Z Jeny, s ktorou sa Šafárik lúčil nerád, odišiel na začiatku mája 1817 v rukách s vysvedčením vydaným na odchod prorektorom Danzom. Príčiny jeho predčasného odchodu sa vysvetľujú rozdielne: administratívnych zásahom rakúskej vlády, ktorá nedovolila mladíkom z Uhorska študovať v Nemecku, Šafárikovou obozretnosťou, ale aj finančnou tiesňou.

Na ceste do vlasti sa zastavil v Lipsku a v Prahe, kde sa stretol s viacerými českými národovcami (Dobrovským, Jungmannom, Hankom, Presslom, Nejedlým a i.). Po mesačnom pobyte v Prahe, kde sa zaujímal o miesto vychovávateľa, odišiel cez Viedeň do Bratislavy. V Bratislave, kde pobudol desať dní, sa osobne stretol s Františkom Palackým, s ktorým si písal už predtým.

Slovensko (1817 – 1819)

V lete 1817 dostal P. J. Šafárik pozvanie na vychovávateľa do rodiny Gašpara Kubínyiho v Bratislave. P. J. Šafárik ponuku prijal a na miesto nastúpil 20. augusta 1817. Vychovával syna Ladislava. K tomuto rozhodnutiu mohlo viesť Šafárika viacero motívov: možnosť vedeckej práce, finančné dôvody spojené so snahou čím skôr si vyrovnať dlžobu u brata Jána, ale aj postavenie Bratislavy a Kubínyiovskej rodiny vo vtedajšom vedeckom, kultúrnom a spoločenskom živote Uhorska. Gašpár Kubínyi a celá jeho rodina si P. J. Šafárika vážila, veľmi dobre finančne honorovala, prejavovala k nemu priateľské ba skoro familiárne vzťahy.

Priateľstvo Pavla Jozefa Šafárika s o tri roky mladším Františkom Palackým našlo výraz i vo vedeckej práci, ktorej výsledkom bolo spoločné literárno-teoretické dielo Počátkové českého básnictví obzvláště prozodie (Prešporok – Praha 1818). Ich spoločným priateľom bol Ján Blahoslav Benedikti, potom sa však odmlčal, potom pribudol Ján Kollár, s ktorým sa Šafárik osobne spoznal na jar 1819.

Rok 1819 znamenal rozhodujúci obrat v živote a povolaní P. J. Šafárika. Vychovávateľstvo v Kubínyiovej rodine sa mu chýlilo ku koncu. Neprijal ani predtým ponúkané miesto profesora na evanjelických školách „v severných Uhrách", ale rozhodol sa pre Nový Sad, kde nezjednotená pravoslávna cirkev už skôr vytvorila gymnázium a na jar 1819 vypísala konkurz na miesto riaditeľa a prvého profesora. Na to však Šafárik potreboval doktorát. S pomocou, a odporúčaním Jána Blahoslava Benediktiho ho dostal dňa 5.apríla 1819. Opäť s pričinením Jána B.B., ale aj niektorých známych Srbov, výber na miesto riaditeľa nakoniec padol na najmladšieho z prihlásených, na P. J. Šafárika.

Vychovávateľskú činnosť v rodine G. Kubínyiho ukončil teda koncom júna 1819. Šafárikov odchod z Bratislavy chápali vlastenci, predovšetkým ale českí, ako stratu pre národ. Niekoľko týždňov pred odchodom do Nového Sadu pobudol v rodnom Gemeri, Kobeliarove a u starého otca Káresa v Hankovej. Bol to posledný pobyt Šafárika v rodisku, do ktorého sa už v živote nevrátil.

Srbsko (1819 – 1833)

Funkciu riaditeľa prevzal P. J. Šafárik slávnostným prejavom, ktorý predniesol v latinčine. Načrtol v ňom dejiny gymnázia, hovoril o profesoroch a ich vyučovacích povinnostiach, potom vyjadril svoje pedagogické názory na koncepciu školy, zoznámil prítomných s návrhom reforiem, ktoré plánoval uskutočniť.

Nový riaditeľ zapôsobil na Srbov veľmi priaznivým dojmom. Okrem P. J. Šafárika všetci profesori boli Srbi. P. J. Šafárik zastával funkciu riaditeľa päť rokov. Ako riaditeľ mal ambiciózne plány. Šafárikovou koncepciou bolo vytvoriť gymnázium podľa gréckeho vzoru. Hneď po prebratí funkcie, sa podarilo Šafárikovi presadiť drobnejšie zmeny v učebnom pláne, rozšírením učebných predmetov o kreslenie, resp. rysovanie. Pozitívne bolo prijaté aj zbieranie kníh pre budúcu knižnicu. Šafárik mal osobitnú radosť z toho, že do tvoriacej sa knižnice, do jej fondu, pribúdali vzácne staroslovienske literárno-historické pamiatky. V inauguračnej reči uviedol, že na gymnáziu bude on sám vyučovať matematiku (algebru aj geometriu), fyziku, logiku, rétoriku, poéziu, štylistiku a bude vykladať klasikov v I. humanitnej triede. Tak sa aj stalo. Prednášal po latinsky, po nemecky a po zosilnení maďarizačných tendencií, keď zasiahli aj novosadské gymnázium, v posledných dvoch – troch rokoch pobytu vyučoval aj maďarčinu ako vyučovací predmet.

Počas prvých dvoch rokov novosadského účinkovania býval Šafárik v dome bohatého mešťana Servického. Roku 1821 požiadal Šafárika synovec srbského patriarchu, aby prevzal výchovnú starostlivosť nad jeho synom. Ako odmenu dostal k dispozícii časť ich domu v Novom Sade, kde býval, a o stravu a byt sa mu starala kuchárka, ktorú mu platili.

Dňa 17. júna 1822 sa P. J. Šafárik oženil s 19 ročnou Júliou Ambróziou. Pochádzala z drobnej slovenskej zemianskej rodiny. Narodila sa vo Veľkej Kikinde (Maďarsko) 19. novembra 1803. Jej otec pochádzal z Paludze (okr. Liptovský Mikuláš) a matka z Jasenovej na Orave. Manželka P. J. Šafárika – ako uvádzajú životopisci – bola inteligentná, neobyčajne sčítaná a temperamentná. Ovládala tri resp. štyri slovanské jazyky: slovenčinu, češtinu, srbštinu a ruštinu. Manželovi veľa pomáhala pri jeho vedeckej práci.

Šafárikova situácia v Novom Sade sa zhoršila po roku 1824, keď rakúska vláda zakázala srbskej pravoslávnej cirkvi zamestnávať evanjelických vzdelancov z Uhorska na gymnáziách a vo svojich službách. Šafárik dostal výnimku, s tým že nebude vykonávať funkciu riaditeľa.

P. J. Šafárikovi sa po zásahu vlády začali hromadiť problémy, narastať hmotné, finančné a iné ťažkosti. Príjem sa mu zmenšil práve vtedy, keď ho najviac potreboval, pretože v rodine pribúdali deti. V Novom Sade sa Šafárikovcom narodilo päť detí: Ľudmila (21. 2. 1824 – 28. 4. 1824), Milena (17. 7. 1825 – 4. 4.1826), Mladen Svatopluk (17. 1. 1827 – 22. 2. 1828), Vojtech a Božena. Zhoršenie materiálnych a finančných podmienok nútilo Šafárika, aby si sám hľadal profesorské miesto, o čo sa usiloval na Slovensku. Z viacerých dôvod však mnoho dobrých ponúk neprijal.

Počas svojho pobytu v Novom Sade sa Šafárik spolupodieľal na zbieraní, príprave do tlače a vydávaní slovenských ľudových piesní. Vyšli pod názvom Písně světské lidu slovenského v Uhřích. Sebrané a vydané od P. J. Šafárika, Jána Blahoslava a jiných (V Pešti 1823). Najvýznamnejším vedeckým dielom Šafárika z jeho novosadského obdobia sú Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten (Pešť 1826) – Dejiny slovanských jazykov a literatúr vo všetkých nárečiach. V Novom Sade napísal P. J. Šafárik ešte ďalšie dve práce, ktoré vyšli tlačou, a to: Über die Abkunft der Slawen nach Lorenz Surowiecki (Pešť 1828) a Serbische Lesekörner oder historisch – kritische Beleuchtung der serbischen Mundart, ein Beitrag zur slawischen Sprachkunde (Pešť 1833). Šafárik nazbieral v Novom Sade množstvo literárno – historického, ale aj iného materiálu, ktorý neskôr spracúval v Prahe.

Dňa 22. decembra 1832 dal P. J. Šafárik patronátu gymnázia výpoveď s tým, že tu ostane do konca zimného semestra. Dňa 6. apríla 1833 opustil Nový Sad, ktorý v ďalšom živote už nenavštívil. Po neúspešných snahách o získanie pedagogického a knihovníckeho miesta v Rusku, odchádza na pozvanie a záruku priateľov pôsobiť, cez Pešť a Bratislavu do Prahy.

Čechy (1833 – 1861)

Šafárikova rodina prišla do Prahy 4. mája 1833, takmer po mesiac trvajúcej ceste. Po príchode do Prahy P. J. Šafárik koncentroval svoje úsilie predovšetkým na zabezpečenie svojej rodiny a na možnosti pokračovať vo vedeckej práci. Českí vlastenci, mu v obom pomáhali. Zabezpečili mu byt, čo bolo vtedy najpotrebnejšie, pretože čoskoro po príchode pribudli do Šafárikovej rodiny dvojičky Jaroslav a Bohuslav, nar. 24. mája 1833, z ktorých druhý chlapček umrel 31. 8. 1837. Okrem nich sa Šafárikovcom narodili v Prahe ďalšie štyri deti. Počas celého svojho pobytu v Prahe, najmä v 40-tych rokoch, závisela celá jeho existencia na 380 zlatých, ktoré ročne dostával od svojich českých priateľov pod podmienkou, že – ako to František Palacký explicitne formuloval – "od teraz, čokoľvek budete písať, budete to písať len v českom jazyku".

P. J. Šafárik zásluhou Františka Palackého vypomáhal pri redakčných prácach v Časopise Českého musea, potom po odstúpení Palackého časopis redigoval. V rokoch 1834 – 1835 bol redaktorom časopisu Světozor. V rokoch 1836 – 47 bol cenzorom kníh. Od roku 1841 bol kustódom pražskej Univerzitnej knižnice, a od roku 1848 jej riaditeľ, súčasne bol aj mimoriadnym profesor slovanskej filológie na univerzite v Prahe.

Popri vedeckej práci, ktorá bola Šafárikovi v Prahe hlavným zmyslom životnej náplne, bol okolnosťami prinútený zaoberať sa niekoľkokrát aj otázkami vzdelania a školstva. Napr. roku 1848 minister A. Bach poveril P. J. Šafárika spolu s K. J. Erbenom členstvom v komisii pre slovanskú právnu terminológiu. Výsledkom činnosti komisie bol slovník Juridisch – politische Terminologie der slawischen Sprachen Oesterreichs. Vyšiel vo Viedni roku 1850 so Šafárikovým krátkym predhovorom.

V zbierke spisov „Hlasowé o potřebě jednoty spisowného jazyka pro Čechy, Morawany a Slowáky“ vydanej Jánom Kollárom v roku 1846 Šafárik mierne kritizoval Štúrov zavedenie novej spisovnej slovenčiny (1843). Hoci Šafárik, na rozdiel od jeho českých kolegov – vždy považoval Slovákov za od Čechov oddelený národ (tak napríklad explicitne v jeho „Geschichte der slawischen Sprache...“ a v „Slovanskom národopise“), bol za používanie len „slovenského slohu českého jazyka“ ako literárneho jazyka na Slovensku.

V revolučných rokoch 1848 – 49 sa venoval len svojim vedeckým záujmom. Po vydaní diela Über die Abkunft der Slawen nach Lorenz Surowiecki zbieral historický materiál pre najstaršie obdobie slovanských dejín. Výsledkom jeho úmorného vedeckého bádania okrem drobnejších štúdií sú dve monumentálne práce – základné piliere slovanské – a Slovanský národopis (Praha 1842, druhé vydanie tiež roku 1842, tretie vydanie roku 1843). Po jeho smrti, v rokoch 1862 – 63 bol pripravený III. diel Slovanských starožitností, ktorý vyšiel v Prahe roku 1865.

V posledných piatich rokoch života začal Šafárik chorľavieť a trpieť rozličnými fóbiami, a to aj napriek tomu, že sa zbavil materiálnych a finančných ťažkostí a ubúdali mu aj starosti o rodinu. Psychické depresie v posledných dvoch rokoch P. J. Šafárika priviedli k tomu, že 23. mája 1860 skočil do Vltavy, čo vzbudilo v širokej verejnosti nesmierny rozruch. Podarilo sa ho však zachrániť.

Na začiatku októbra 1860 sa Šafárik definitívne vzdal miesta riaditeľa Univerzitnej knižnice. Cisár František Jozef I. jeho žiadosti vyhovel vlastnoručne písaným listom, pričom mu ponechal ako dôchodok plný plat. Šafárik bol na dôchodku len málo. Rýchlo začal chradnúť, strácal zrak a pohyboval sa už len o paličke, ale pritom bol duševne čulý. Umrel 26. júla 1861.

Pochovali ho na evanjelickom cintoríne v Prahe – Karlíne a po zrušení tohto cintorína roku 1900 Šafárikove pozostatky previezli na Olšanské cintoríny. Nad jeho hrobom umiestnili pôvodný sarkofág so starosrbským nápisom: „V krasnich mira sego v’spitaľ sa esti et junosti svojeje".

Dielo

Poézia

Ode festiva… (Levoča, 1814), óda na baróna a kolonela Ondreja Máriassyho, patróna Kežmarského lýcea pri príležitosti jeho návratu z vojny proti Napoleonovi Tatranská múza s lyrou slovanskou (Levoča, 1814) – básne inšpirované klasickou, súdobou európskou literatúrou (Friedrich Schiller) a slovenskými tradíciami a legendami (Juraj Jánošík)

Vedecké diela

Promluvení k Slovanům, in: Prvotiny pěkných umění (1817, ?) – inšpirované Herderom a inými národnými literatúrami, vyzýva Slovákov, Moravanov a Čechov, aby zbierali ľudové piesne Počátkové českého básnictví, obzvláště prozodie (1818, Bratislava), spolu s Františkom Palackým – zaoberá sa technickými detailmi písania básní – zdôvodnil používanie časomiery v slovenskej a českej poézii Novi Graeci non uniti ritus gymnasii neoplate auspicia feliciter capta. Adnexa est oratio Pauli Josephi Schaffarik (1819, Novi Sad) Písně světské lidu slovenského v Uhřích. Sebrané a vydané od P. J. Šafárika, Jána Blahoslava a jiných. 1 – 2 (Pešť 1823 – 1827)/Národnie zpiewanky – Pisne swetské Slowáků v Uhrách (1834 – 1835, Buda), spolu s Jánom Kollárom Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten (1826, Pest), [Deiny slovanského jazyka a literatúry podľa všetkých nárečí] – obrovská encyklopedická kniha, prvý pokus o akúsi systematickú správu o slovanských jazykoch ako celku Über die Abkunft der Slawen nach Lorenz Surowiecki (1828, Buda) [O pôvode Slovanov podľa Lorenza Surowieckeho] – zamýšľané ako reakcie na Surowieckeho text, no text sa zmenil na knihy o pravlasti Slovanov Serbische Lesekörner oder historisch-kritische Beleuchtung der serbischen Mundart (1833, Pest) [Srbsk%C3%A1 antológia alebo historicko-kritické osvetlenie srbského nárečia] – vysvetlenie charakteru a vývoja srbčiny Slovanské starožitnosti(1837 + 1865, Praha), jeho hlavné dielo, prvá väčšia kniha o kultúre a histórii Slovanov, druhé vydanie (1863) redigoval Josef Jireček, pokračovanie vyšlo až po Šafárikovej smrti v Prahe roku 1865; ruský, nemecký a poľský preklad nasledoval ihneď potom; hlavná kniha opisuje pôvod, sídla, umiestnenie a historické udalosti Slovanov na základe rozsiahlej zbierky materiálu; inšpirovaný Herderom odmietol považovať Slovanov za otrokov a barbarov (ako to bolo vtedy časté v nemeckej literatúre); kniha podstatne ovplyvnila obraz Slovanov vo svete Monumenta Illyrica (1839, Praha) – pamiatky starej južnoslovanskej literatúry Die ältesten Denkmäler der böhmischen Sprache… (1840, Praha) [Najstar%C5%A1ie pamiatky českého jazyka…], spolu s Palackým Slovanský národopis (1842 – 2 vydania, Praha), jeho druhé najdôležitejšie dielo, snažil sa podať úplný obraz slovanskej etnológie; obsahuje základné údaje o jednotlivých slovanských národoch, sídlach, jazykoch, etnických hraniciach a mapu, na ktorej Slovanov formálne považuje za jeden národ rozdelený do „národných celkov“. Počátkové staročeské mluvnice in: Výbor (1845) [Z%C3%A1klady staročeskej gramatiky] Juridisch – politische Terminologie der slawischen Sprachen Oesterreich (Viedeň, 1850) [Pr%C3%A1vno-politick%C3%A1 terminológia slovanských jazykov Rakúska], slovník napísaný spolu s K. J. Erbenom Památky dřevního pisemnictví Jihoslovanů (1851, Praha) – obsahuje dôležité staroslovienske texty Památky hlaholského pisemnictví (1853, Praha) Glagolitische Fragmente (1857, Praha) [Hlaholsk%C3%A9 fragmenty], spolu s Höflerom Über den Ursprung und die Heimat des Glagolitismus (1858, Praha) [O pôvode a vlasti hlaholského písma] – tu prijal názor, že je hlaholika staršia ako cyrilika Geschichte der südslawischen Litteratur 1 – 3 (1864 – 65, Praha) [Dejiny južnoslovanskej literatúry], redigoval Jireček

Zobrané dielo

Sebrané spisy P. J. Šafaříka 1 – 3 (Praha 1862 – 1863 + 1865) Spisy Pavla Josefa Šafaříka 1 (Bratislava, 1938)

Pomenované po ňom

Slovenské kultúrne centrum Pavla Jozefa Šafárika Nový Sad, Srbsko Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach Šafárikova – ulice vo viacerých slovenských mestách Mesto Šafárikovo v rokoch 1948 – 1990, dnes Tornaľa Základná škola P. J. Šafárika v Tornali Gymnázium P.J.Šafárika v Rožňave. Šafárikovo námestie v Bratislave. V Novom Sade a v Belehrade su po ňom pomenované ulice, ako aj v slovenských osadách v Srbsku.