plk. Vladimír Svetozár Hurban

http://www.vhu.sk/plukovnik-vladimir-svetozar-hurban/

Narodil sa 4. apríla 1883 v Turčianskom sv. Martine, v rodine slovenského spisovateľa a politika Svetozára Hurbana Vajanského a Idy, rodenej Dobrovičovej. Mal štyroch súrodencov.

Ľudovú školu navštevoval v Turčianskom sv. Martine, v rokoch 1893 – 1897 študoval na maďarskom lýceu v Bratislave, 1897 – 1902 na reálnom gymnáziu v Hodoníne. Po úspešnej maturite študoval v rokoch 1902 – 1907 na technike vo Viedni a v Brne. Od roku 1907 pôsobil ako novinár vo Viedni, Budapešti a v Martine. Od mladosti bol priateľom rodiny Tomáša Garrique Masaryka, politicky v opozícii voči vlastnému otcovi ako stúpenec česko-slovenskej myšlienky. V roku 1908 bol perzekvovaný za účasť na Björnsonovej protiaponiovskej kampani.

V rokoch 1909 – 1914 prednášal Vladimír Svetozár Hurban v kurzoch Vojenského ústavu pri ruskom štábe Varšavského vojenského okruhu. Pôvodne bol ruským generálnym štábom pozvaný usporiadať pre dôstojníkov kurzy, zamerané na lepšie spoznávanie vnútorných pomerov Rakúsko-Uhorska pre prípad vojny. Po vypuknutí prvej svetovej vojny vstúpil 30. júla 1914 ako dobrovoľník do ruskej armády a vykonával funkciu štábneho tlmočníka v Haliči a Prusku. Od leta 1916 pôsobil pri veliteľstve Čs. streleckej brigády čs. légií v Rusku. V októbri 1916 patril v Kyjeve k signatárom programového prejavu slovenskej politickej reprezentácie v Rusku pod názvom Náš ciel v ktorom sa venovala veľká pozornosť otázke pomeru a vzájomných vzťahov Slovákov a Čechov. Spolupracoval s Ivanom Markovičom pri tvorbe slovenskej legionárskej tlače v Petrohrade. Od mája 1917 bol zaradený do 3. čs. streleckého pluku Jana Žižku z Trocnova a súčasne člen prezídia Odbočky Československej národnej rady (ČSNR) v Rusku. Dňa 18. augusta 1917 požiadal náborovú komisiu v Kyjeve o prijatie do česko-slovenského vojska (légií). Od 29. decembra 1917 v hodnosti kapitána bol zaradený do čs. légií v Rusku a zapísaný do zoznamu príslušníkov 2. čs. záložného pluku, s ponechaním pre prácu v Odbočke ČSNR. V apríli 1918 zabezpečoval vo Vladivostoku prípravy transportov čs. légií z Ruska do Francúzska. Od leta 1918 pôsobil Hurban v USA ako vojenský poradca predsedu ČSNR v Paríži a potom prezidenta Československa Tomáša Garrique Masaryka. Dňom 1. októbra 1918 bol povýšený do hodnosti plukovníka.

Po vzniku Československa bol plukovník Hurban 23. februára 1919 z dôvodu služobného poslania v USA vyňatý zo zoznamu prevedených do právomoci vojenskej správy, kde až do apríla 1921 pôsobil ako čs. vojenský atašé vo Washingtone. V Amerike sprostredkúval rôzne formy materiálnej pomoci čs. legionárom v Rusku a v priebehu roka 1920 participoval na ich transportoch zo Sibíri do vlasti. Organizačne pomáhal pri prevoze legionárov do San Diega a San Franciska, zabezpečoval ich cestu naprieč krajinou, ako aj odchod do Európy z Norfolku na americkom východnom pobreží. Po návrate do vlasti Vladimír S. Hurban nastúpil 11. apríla 1921 na repatriačnú dovolenku s pridelením Zemskému vojenskému veliteľstvu (ZVV) v Bratislave. Od novembra 1921 ho minister národnej obrany František Udržal vymenoval za styčného dôstojníka medzi Hlavným štábom čs. armády a Ministerstvom s plnou mocou pre správu Slovenska. V zmysle inštrukcií o právach a povinnostiach styčného dôstojníka pôsobil pri ZVV v Bratislave, kde sledoval stav vnútropolitických pomerov a pôsobenie nepriateľskej propagandy na Slovensku. V pôsobnosti čs. vojenskej správy zotrval Hurban až do roku 1924, keď nastúpil do služieb ministerstva zahraničných vecí.

Diplomatická dráha Hurbana sa začala písať v rokoch 1924 – 1930, keď pôsobil ako kariérny diplomat v Egypte. Svoju činnosť vyslanca Československej republiky v Káhire sústredil do dvoch okruhov, s dôrazom na rozširovanie hospodárskych a obchodných kontaktov s Egyptom, ako aj samotné sfunkčnenie vyslanectva. Dňa 24. júna 1930 prezident T G. Masaryk vymenoval Vladimíra S. Hurbana za čs. vyslanca pre Švédsko, Nórsko a Litvu so služobným titulom„ mimoriadny vyslanec a splnomocnený minister". Jeho pôsobenie v Štokholme na severe Európy trvalo obdobne ako v Egypte 6 rokov. Vrchol jeho diplomatickej kariéry však predstavuje desaťročné pôsobenie vo Washingtone od roku 1936 – najskôr ako čs. vyslanec a od roku 1943 ako čs. veľvyslanec. Podľa dobových komentárov úradníkov amerického Štátneho departmentu, Hurbana považovali za jedného z najlepších diplomatov cudzích štátov akreditovaných v USA. V čase rozbitia Česko-Slovenska nacistickým Nemeckom v marci 1939 odmietol odovzdať úrad do rúk nemeckého chargé d affaires Thomsena a naďalej viedol vyslanectvo. Na výzvu nemeckého diplomata, aby odovzdal čs. vyslanectvo Nemecku, odpovedal: „Rozhodne tak neurobím" a ďalej zdôraznil: „Neprijímam žiadne rozkazy od Vašej vlády..." Spolu so šéfom Československej informačnej služby v New Yorku a bývalým príslušníkom čs. légií v Taliansku Dr. Jánom Papánkom tvorili dvojicu Slovákov, ktorá v čase druhej svetovej vojny viedla na americkej pôde celý československý protifašistický zahraničný odboj.

Vladimír Hurban udržiaval aj kontakty s americkým prezidentom Franklinom D. Rooseveltom, a najmä jeho pričinením sa zaslúžil o to, že americká administratíva napokon uznala čs. exilovú vládu, vedenú Dr. Edvardom Benešom v Londýne. V máji 1943 sprevádzal Hurban prezidenta Beneša po USA. Spolu s Papánkom mu sprostredkoval stretnutia s Američanmi českého a slovenského pôvodu a pripravil prijatie u prezidenta Roosevelta. Čs. prezident mal tiež prejav v Kongrese Spojených štátov a stretol sa aj s ďalšími osobnosťami amerického politického a verejného života. V priebehu tejto Benešovej cesty po USA si obe krajiny upravili vzájomné diplomatické styky a vyslanectvá si navzájom povýšili na veľvyslanectvá. Na sklonku vojny sa Hurban dostal do centra politického diania. Spolu s Jánom Papánkom a Dr. Ivanom Krnom bol tretím Slovákom v čs. delegácii, ktorá na jar 1945 stála v San Francisku pri zrode Organizácie Spojených národov. Lenže v čase podpisu Charty OSN bol veľvyslanec Hurban už naspäť vo Washingtone na rokovaní o amerických úveroch. Povojnová obnova ČSR si vyžadovala finančnú a materiálnu pomoc zo zahraničia. A práve pracovné nasadenie a osobné kontakty veľvyslanca Hurbana mali veľký podiel na získaní úveru 50 miliónov dolárov na nákup amerických vojenských prebytkov v Európe. V rovnakom finančnom objeme sa pripravovala rekonštrukčná pôžička, no nakoniec sa obe finančné „injekcie" pre známe politické príčiny nerealizovali.

V roku 1946 sa Vladimír Svetozár Hurban vrátil z USA do vlasti. Hlavným dôvodom bolo jeho podlomené zdravie. V roku 1947 ho penzionovali a zvyšok života strávil pobytmi v tatranských sanatóriách a kúpeľoch. Čím ďalej tým viac bol pripútaný na lôžko v pražskom byte, kde ho doopatrovala manželka Oľga, rodená Boorová. V Prahe napokon 26. októbra 1949 zomrel. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.